Ak človek cestuje, musí niekde bývať. Sú síce stany, bivaky a karavany, ale hotelu sa niekedy vyhnúť nedá (aj introverti mávajú malé deti). A práve hotely bývajú pre introvertov tou najhoršou časťou každej cesty kvôli nevyhnutnej interakcii s množstvom neznámych, počínajúc recepčnými a končiac empatickými cestovateľmi a zhovorčivými hosťami. To vysnené ideálne miesto, hotel pre introvertov, je tichý a pokojný hotelík s nevtieravým personálom. Najlepšie niekde vo vedľajšej uličke. Recepčná sa počas zadávania údajov nepotrebuje rozprávať. Personál je neviditeľný. Ak náhodou stretnem iného hosťa, nevadí mu, že vedľa seba ticho stojíme. Nie je nám to nepríjemné, práve naopak. A raňajky. Vo väčšine hotelov ich introverti len pretrpia. Ale v hoteli pre introvertov sú raňajky nachystané tak, že sa vám ďalší hostia nepozerajú do taniera. Sú plné zásten a obrazov, plné útulných miestečiek, kde si môžem v pokoji posedieť pri káve. A nerozprávať sa s hotelovými hosťami. Ak nejakých stretnem.
Pamätám sa na izbičku nad jednou z hlavných ulíc pešej zóny v centre Amsterdamu. Viedli k nej uzučké točité schody, na ktoré sme sa nevedeli s ruksakom na chrbte zmestiť a samotná izbička bola tak malá, že sa do nej zmestil len jeden stôl so stoličkou a okolo postele sme museli chodiť bokom. Dvere do kúpeľne sa nedali úplne otvoriť, pretože narážali do postele. Ale aké to bolo úžasné miestečko. Vlastná útulná oáza súkromia, z ktorej sme nerušene sledovali život na rušnej ulici pod nami a poletovanie snehových vločiek. V okne oproti hral elegantný umelec na klavír. Z personálu sme až do odchodu nikoho nevideli.
Apropo rušný. To je presne to slovo, ktoré každého introverta spoľahlivo odradí alebo znechutí a je jedno, čoho sa týka. My sme totiž prišli do Amsterdamu len tak, lebo lacná letenka, a prvú noc sme strávili v jednom z hostelov v centre. Ja viem, že čakať od hostela niečo ako súkromie alebo málo ľudí je naivné, ale povedali sme si, že sa prekonáme (veď peniaze). Nuž, neprekonali. Po prvej veľmi rušnej noci a raňajkách s desiatkami šťastne sa tváriacich hostí, ktorí medzi sebou bez zábran žoviálne klebetili, sme prešli do izbičky nad ulicou, ktorá sa nám po tom zdala ako raj na zemi.
V malom penzióniku pod budínskym hradným vrchom sa, na naše nešťastie, stretávali nadšení cestovatelia, ktorí považovali za samozrejmé začínať rozhovor s kýmkoľvek, kto šiel práve okolo. Ak som sa na recepcii pýtala, ako sa niekam dostanem, hneď sa tam jeden z nich objavil a začal sa ma nenútene pýtať, prečo chcem ísť práve tam. Asi som vtedy musela budiť dojem veľmi nespoločenskej až drzej osoby, ale milí extroverti, pochopte, že nezáväzná konverzácia s úplne neznámym človekom je pre introverta hotová nočná mora. A my ani nie sme v tom spoločenskom small talku veľmi dobrí. Ak sa na budúce na autobusovej zastávke alebo v rade pri pokladni na niekoho obrátite s otázkou a on sa pozrie inde, nie je neslušný (teda väčšinou). Je to asi len introvert, ktorému je vaša pozornosť nepríjemná.
V Zlíne sme natrafili na takmer ideálny hotel pre introvertov. Vyzeral síce otrasne, no veď predstavte si staručkú bytovku prerobenú na ubytovanie. Schodisko pokryté linoleom, na vchodových dverách značka fajčiť dovolené v celom objekte, na zaprášených oknách zoschnuté kvety a tak. Ale mali sme pocit, akoby sme tam bývali sami. Na našom poschodí nebol nikto iný. Skoro v celom hoteli nebol nikto iný. S radosťou naň spomíname.
My totiž nepotrebujeme v prvom rade luxus, ani služby, ani úsmevy, ani obskakovanie. My potrebujeme v prvom rade pokoj a súkromie. No a potom môže byť aj ten luxus alebo služby, no. Nechodíme do hotelov preto, aby sme tam trávili celé dni v bazéne alebo v bare. Hotel máme na prespanie. A na dobitie batérií. Preto potrebujeme pokoj a súkromie.
