Bola to Brnčalka, kde som prvýkrát v živote videla búrku zhora, ako blesky z temných mrakov bičujú dolinu podo mnou, a ja som pritom mala nad hlavou hviezdnu oblohu. Bola to Brnčalka, kde nás vždy privítal starý chatárov pes a kde sme sa vždy tešili na parené buchty.
Bola to Brnčalka, kde som sa učila liezť na trenie na tej dobre známej skalke na druhej strane plesa, odkiaľ sme večer sledovali, ako sa v jeho pokojnej hladine zrkadlia svetlá z jedálne. Bola to Brnčalka, kde sme strávili tie najkrajšie jamesácke týždne, kde sme za jasných chladných rán postávali pred chatou a balili laná a karabíny, alebo pozorovali z okien jedálne hmlisté mrholenie.
Bola to Brnčalka, kde mi raz pri lezení niekde v okolí Žeruchových veží vyletela z ruky osma a so vzďaľujúcim sa smutným štrngotom padala dolu jedným zo žľabov. A kde ju potom naši chalani pri zostupe akoby zázrakom našli a dotlčenú mi ju slávnostne odovzdali večer pri pive. Dodnes ju mám doma.
Bola to Brnčalka, kde som oslávila svoju osemnástku tak, že ma večer hodili do prekliato studených vôd Zeleného plesa a kde som potom v bare držala v trasúcich sa rukách šálku horúceho čaju. A bolo to pred Brnčalkou, kde sme v jeden horúci letný deň sedeli a s napätím čakali, ako dopadne záchrana kamaráta, ktorý v stene Malého Kežmarského štítu spadol a dochrámal si ruku.
Pre mňa to jednoducho vždy bola a vždy aj bude Brnčalka.
---
Chata po r. 1950 niesla meno Alberta Brnčala (1919-1950), profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských horolezcov JAMES, ktorý 1.8.1950 ako horolezecký inštruktor zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline.