Vždy, keď som robila poriadky, mi ich bolo ľúto vyhodiť. Jeden je ešte zo základnej školy, jeden zo strednej, a ten tretí som si písala chvíľu po strednej, keď som mala devätnásť - dvadsať. Sú síce plné pubertálnych výplodov a samé osebe dosť triviálne (a chvíľami aj trápne), ale keď som si v nich začala listovať, prekvapilo ma, koľko som už toho zabudla. A to ten posledný bol len niečo spred vyše desiatich rokov.
A zrazu som sa rozpamätala, a bol to veľmi zvláštny pocit. Odrazu si spomenúť, nad čím som rozmýšľala počas letnej brigády v jednom tatranskom hoteli, kto tam robil na recepcii, čo som vtedy čítala, s kým som chodila von, a kam, všetky tie drobnosti, ktoré plynutím rokov tak rýchlo zapadnú do zabudnutia. Ešte stále si na každom viacdňovom výlete píšeme palubný denník, ale toto boli práve tie bežné dni každodennej rutiny, ktoré sú málokedy niečím výnimočné, a predsa ma zahrialo, keď som si na ne spomenula.
Je to podobné, ako keď si človek prezerá fotky spred desiatich rokov, len o niečo lepšie. Fotografia totiž ukazuje len jeden výrez z reality, a nedokáže nám pripomenúť vtedajšie pocity, myšlienky či hudbu v pozadí, lásky, starosti...jednoducho všetky tie obyčajné drobnosti, ktoré tvoria náš každodenný život. Nie že by vždy a všetky stáli za to, aby si ich človek pamätal, a nemusia byť ani výnimočné či pekné, ale sú naše. Moje. Rada som si spomenula.