Príbeh jedného prekladu

Autor: Ivana Krekáňová | 14.9.2010 o 10:18 | (upravené 14.9.2010 o 11:43) Karma článku: 7,48 | Prečítané:  2350x

Toto je príbeh o tom, ako som sa ja, ako mladá a nadšená (rozumej naivná) skoro-prekladateľka, rozhodla pustiť do prekladu jednej knižky a ako to celé dopadlo. Eric Hoffer sa mi prvýkrát dostal do rúk ešte na výške prostredníctvom môjho brata (týmto pozdravujem). Eric Hoffer napísal desať kníh, ale jeho prvá, The True Believer, s podtitulom Thoughts on the Nature of Mass Movements, vydaná v roku 1951, mu získala asi najväčšiu slávu a je aj najviac oceňovaná kritikmi a čitateľmi. Kniha The True Believer sa stala míľnikom v pochopení fanatizmu a masových hnutí a je štúdiou typov ľudí, ktorí majú sklony pridávať sa k a podporovať fanatické hnutia, ktoré v dvadsiatom storočí spôsobili takú skazu.

pravoverny_obalka_velka.jpgHoffer patril k prvým, ktorí si uvedomili kľúčovú dôležitosť sebaúcty pre psychologickú pohodu človeka a sústredil sa najmä na následky jej nedostatku. Znepokojený vzostupom totalít, najmä tej Hitlerovej a Stalinovej, snažil sa nájsť korene týchto masových šialenstiev v povahe človeka. Tvrdil, že fanatizmus je zakorenený v nenávidení samého seba, pochybovaní o sebe, a v neistote. Práve v knihe The True Believer opísal svoje presvedčenie, že vášnivá posadnutosť vonkajším svetom alebo súkromím iných je len zbabelý pokus utiecť pred sebou samým a nahradiť nedostatok zmyslu vo vlastnom živote. Inými slovami, zaoberá sa hlavnou prísadou masových hnutí, a to frustrovaným jednotlivcom. No a tak ďalej. Radšej si to prečítajte a uvidíte.

Predohra

Toľko úvod o knihe, ktorá sa mi pred troma rokmi dostala do rúk a o jej autorovi, ktorému hovorme dôverne Hoffi. Prečítala som ju samozrejme na jeden šup, Hoffiho myšlienky ma okamžite nadchli a viete ako to väčšinou býva, že keď sa k niečomu dostanete, o čom ste predtým nepočuli, zrazu o to zakopávate na každom kroku. Ja som hneď zakopla o Šebejove články v Domino fóre a .týždni (a neskôr som sa dozvedela, že knižka, ktorá sa mi vtedy ešte ofotená odstala do rúk, bola ofotená cez asi piatich ľudí od samého F. Šebeja), z ktorých som sa nielenže o Hoffim dozvedela viac, ale zistila som, že žiadne z jeho diel nebolo nikdy preložené do slovenčiny (čo nie je až také prekvapujúce), ale ani do češtiny (čo ma úplne zarazilo vzhľadom k tomu, aký je známy a oceňovaný, a vysvetľovalo to aj, prečo som o ňom ešte nepočula).

Nadšenie mladého prekladateľa

Určite už všetci čakáte, kedy sa k tomu konečne dostanem, takže áno, ako mladá nadšená čitateľka plná entuziazmu o prekladateľskej práci som sa rozhodla, že The True Believer preložím. Bola som v tom čase práve na konci štvrtáku prekladateľstva a ako správny bifľoš som mala za sebou všetky skúšky v predtermíne a tak som sa rozhodla stráviť leto chvályhodnou činnosťou. Táto útla knižočka ma stála štyri mesiace každodennej (a niekedy aj nočnej) práce, keďže Hoffiho štýl je precízny, briskný a plný trefných aforizmov, čo inými slovami znamená nič ľahkého pod prekladateľským slnkom. Tri odležania prekladu, tri opätovné prečítania a úpravy štylistiky, tri kontrolné čítania nezávislými osobami (ktoré to robili zadarmo a týmto im ďakujem) a preklad bol hotový.

Utrpenie mladého prekladateľa

Preklad bol teda hotový, už ho len vydať. Len. Ha ha. Ja, ako nadšená čitateľka a podporovateľka šírenia vzdelania (dobre dobre), som si myslela, že to bude už len takpovediac cieľová rovinka po ťažkej práci, ktorú už mám za sebou, ale zobudila som sa veľmi rýchlo. Z asi dvadsiatich vydavateľstiev, ktorým som preklad a popis knihy poslala, sa mi ozvali dve. Prvé s vyhýbavým možno, druhé (nepoviem od koho, nech ma nebodaj nežalujú) s nasledovným:

„Prečítal som si konečne časť rukopisu, ktorý ste poslala, a bohužiaľ si myslím, že to nie je kniha, ktorá by sa dnes dala na Slovensku vydať, resp. predávať ľuďom. Jedná sa naozaj viac o odbornú než populárno-náučnú literatúru a napriek jej nespornej aktualite by oslovovala len minimálny okruh ľudí (teda: podľa mňa, možno sa samozrejme mýlim)."

Preložené do normálnej reči: môže to byť hocijako kvalitná a cenená kniha, ale na takej nezarobíme, takže dovi dopo. Dobre, po niekoľkých mesiacoch som už vedela, že o čom kniha je (a či je jej preklad kvalitný) zaujíma len málokoho, česť svetlým výnimkám, ktoré skôr či neskôr skrachujú (no dobre, teraz to preháňam, ale vtedy som si to myslela). Mrzelo ma to o to viac, že keď sme v rámci štúdia hodnotili nejaké preklady v porovnaní s originálom, to, čo som videla, sa nedá ani zďaleka nazvať prekladom (ach, keď niekto v knihe o astronómii zamení hodiny za minúty a nikto si to ani nevšimne?!?). Ale to ma už spravodlivé rozhorčenie vohnalo na vedľajšiu cestičku a odbočila som od svojej témy, takže poďme späť.

Svetielko nádeje

Na jednej strane vydavateľa chápem, že sa obáva vziať preklad od niekoho úplne neznámeho, ale ako sa potom ten neznámy k niečomu dopracuje? Je to ako začarovaný kruh...Po ďalších niekoľkých mesiacoch, to už bol ďalší kalendárny rok, sa mi ozval jeden pán s nasledovným:

„Dobrý deň,

Veľmi vážne uvažujem nad vydaním. Text som dal ešte posúdiť niekoľkým ľuďom, ktorí tomu rozumejú lepšie, ako ja. V každom prípade by to bolo najskôr začiatkom budúceho roku. Len by ste mi mohli povedať Vaše prípadné požiadavky."

Aaaaa? He? Viete si predstaviť tú radosť, po takom čase? Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou (ach aké klišé). Čo na tom, že to bude zase až ten ďalší kalendárny rok (na tento rok už bol edičný plán plný). Preklad prešiel korektúrou, zohnali sa autorské práva, zisťovali sme, či môžeme do prekladu vložiť predslov (chceli sme predslov od F. Šebeja, ale vlastníci to nedovolili, takže týmto sa mu ospravedlňujeme, ale snaha bola), peniaze boli samozrejme obrovský problém (to už som bola starý harcovník a dobre vedela, že taká kniha si na seba nezarobí), ale pomohol grant z ministerstva kultúry, a konečne, po dlhých dvoch rokoch, preklad The True Believer vyšiel na konci roka 2009 pod názvom Pravoverný.

Medzitým som dokončila školu, spravila si živnosť, prešla miliardou viac či menej odborných prekladov a keď som dostala konečne svoj preklad v knižnej podobe do ruky, založila som si ho do knižnice (s hrejivým pocitom, nepopieram) a povedala si: dva roky? toľko nervov? Nikdy viac.

Na záver niekoľko brilantných citátov z Pravoverného:

Je starou známou pravdou, že mnohých, ktorí sa pridávajú k vznikajúcemu revolučnému hnutiu, priťahuje vyhliadka na náhlu a veľkolepú zmenu v ich životných podmienkach. Revolučné hnutie je okázalým nástrojom zmeny.

Bránime sa hlbokému pocitu neistoty tým, že z nášho života urobíme pevný stereotyp.

Tí, ktorí chcú zmeniť národ alebo svet, to nedokážu zasievaním a udržiavaním nespokojnosti, ani demonštrovaním odôvodnenosti a vhodnosti zamýšľaných zmien, ani tým, že budú nútiť ľudí k novému spôsobu života. Dokážu to, ak budú vedieť, ako zapáliť a rozdúchavať prehnané nádeje. Nezáleží na tom, či je to nádej dosiahnutia nebeského kráľovstva, alebo raja na zemi, alebo koristi a neopísateľného bohatstva, alebo fantastických úspechov či ovládnutia sveta.

Keď sa ulicami ženú nádeje a sny, opatrní urobia najlepšie, ak zamknú dvere, zavrú okenice, a ostanú ležať v úkryte kým hrozba nepominie, pretože medzi nádejami, akokoľvek vznešenými a krehkými, a činmi, ktoré ich nasledujú, je často obludný rozdiel. Je to akoby ovenčené panny a mladíci zvestovali štyroch jazdcov apokalypsy.

Viera v svätú vec je do značnej miery náhradou za stratenú vieru v seba.

Čím menej je človek oprávnený hlásať svoju vlastnú dokonalosť, tým ochotnejší je hlásať dokonalosť svojho národa, náboženstva, rasy alebo svätej veci.

Človek sa bude pravdepodobne starať do svojich vlastných vecí vtedy, keď za to stoja. Ak za to nestoja, prestane na svoje bezvýznamné záležitosti myslieť a začne sa starať a miešať do vecí iných...

Ľudia majú tendenciu súdiť rasu, národ, alebo akúkoľvek odlíšenú skupinu podľa jej najmenej hodnotných členov.

Sloboda voľby vkladá celú vinu za neúspech na plecia jednotlivca. A práve tak, ako sloboda podnecuje mnohonásobnosť pokusov, tak aj nevyhnutne znásobuje neúspech a frustráciu.

Pokiaľ človek nie je schopný urobiť niečo sám zo seba, sloboda je únavné bremeno. Čo nám je platná sloboda voľby, keď sme my sami neschopní? K masovému hnutiu sa pridávame preto, aby sme unikli individuálnej zodpovednosti, alebo slovami mladého zapáleného nacistu, aby sme sa „oslobodili od slobody."

Tí, ktorým sa ich život zdá byť zničený a premrhaný, dychtia po rovnosti a bratstve viac než po slobode. A ak sa dožadujú slobody, je to len sloboda zaviesť rovnosť a uniformitu. Vášeň pre rovnosť je čiastočne vášňou pre anonymitu: byť jedným vláknom z mnohých, ktoré tvoria tkaninu; jedným vláknom nerozoznateľným od druhých. Nikto na nás potom nemôže ukázať prstom, porovnávať nás s ostatnými a odhaliť našu menejcennosť.

Týmto samozrejme úplne nehanebne podporujem svoj vlastný preklad a som si toho vedomá.

Originál: Eric Hoffer - The True Believer. Thoughts on the Nature of Mass Movements.

Preklad: Eric Hoffer - Pravoverný. Úvahy o podstate masových hnutí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Matúša Krčmárika

Už je čas nechať Britov ísť

Zmeniť môžeme len to, ako sa budeme k sebe správať. A to sa buduje práve teraz, keď sa hovorí o rozchode.

DOMOV

Mimovládky sa ozývajú, že Bránik ich obral o peniaze

Známy bloger tvrdí, že ide o pomstu ľudí, ktorých si znepriatelil.

BLOG TRANSPARENCY

Otec zablúdil v sieti konšpirácií, čo s tým?

Seniorov ohrozujú aj mediálni a korupční šmejdi.


Už ste čítali?