Bolo jasné, že ideme do hôr aj prespať. Mali sme dve možnosti: buď na horskú chatu, alebo len tak niekde bivak v romantickom náručí hôr. Noc na chate sme zavrhli takmer okamžite, keďže sme uprostred letnej sezóny a predstava milióna ľudí na víkendovo prepchatej chate nás až tak neláka. Takže do bivaku, ale kam? Opäť sa zavrtela vojnová sekera a v piatok večer sme sa na poslednú chvíľu rozhodli pre Západné Tatry. Je tam niekoľko drevených, viac či menej udržiavaných kolíb, kde sa dá v relatívnom pohodlí prespať.
Voľba padla na Račkovu dolinu - na jej (skoro) konci sa nachádza Koliba pod Klinom, odkiaľ je to na hrebeň hodina a trištvrte a k Račkovým plesám hodina. Povedali sme si, že v sobotu budeme vstávať pekne za svitania, nech sme na mieste čo najskôr a obsadíme miesta v kolibke, pretože je predsa len víkend, leto, pekne (no o tom počasí ďalej) a miest na spanie tam nie je až tak veľa, takže sme si ako strašní frajeri dali budík na piatu ráno. No, dopadlo to tak ako vždy, vstávali sme o siedmej...Na začiatku Úzkej doliny, odkiaľ sa do Račkovej doliny vyráža, sme boli o pol jedenástej (!!). No, to už sa aspoň nemusíme ponáhľať, keď tam niekto má spať, tak tam už dávno bude, a tak ležérnym krokom vykračujeme Úzkou dolinou k smerovníku na rázcestí Račkovej a Jamníckej doliny.
Tam nás víta zlovestná značka: Medvedie teritórium. A akoby toho nebolo dosť, ešte tam aj napíšu, že pre vlastnú bezpečnosť nám v ňom neodporúčajú bivakovať. Chvíľu nerozhodne prešľapujeme z nohy na nohu, pred očami sa nám odohrávajú nočné výjavy ako z hororu, medveď nás vyťahuje z chatrnej koliby a trhá na kusy...nakoniec víťazí naša hrdosť, predsa sa nedáme zlomiť prvou prekážkou. Vyjdeme hore, jedlo hermeticky zabalíme, pustíme si naše malé rádio, aby sa nám vyhlo všetko, čo má od dvoch do (dosaďte si číslo podľa seba) nôh, a bude to. Je okolo tridsiatky, dusno, z tatranských lúk naokolo zavievajú horúce vlny rozpáleného vzduchu s tisícom vôní.
Nižná lúka
Keďže sme naložení spacákmi, karimatkami, konzervami a podobnými vecami nevyhnutnými pre noc v horách, neuveriteľne z nás v tom sparne leje...po hodinke cesty sa nám konečne otvára výhľad do Račkovej doliny. Od ústia Račkovej a Jamníckej doliny k Rázcestiu pod Klinom je to dve a trištvrte hodiny, takže sme asi v polovici...na tých pár turistov, ktorí idú okolo nás dole a s obdivom (aspoň sa nám zdá) pokukujú po našich karimatkách sa dívame s povzneseným úsmevom starých harcovníkov, ktorých len tak niečo nezlomí.
Ďalšia hodinka nás doviedla na koniec Račkovej doliny pod vrch Klin, pod ktorým sa schováva naša kolibka. Cesta nás príjemne prekvapila, žiadny stupák, nič strašné, taká príjemná prechádzka, až na to teplo. Stretli sme len minimum ľudí, čo mi začína byť trochu podozrivé, keďže je pekný víkend, ale nesťažujeme sa. Od posledného mostíka na potoku vedie ku kolibke lúka zarastená až do výšky pása a keď sa ňou ako posledný cieľový šprint predierame, mám pred očami obraz krvilačne sa na mňa prisávajúcich kliešťov. V kolibe nikto nie je, a teraz je to už podozrivé nám obom, ale hovoríme si super, máme šťastie, budeme mať romantický večer so západom slnka v Tatrách. Je tam veľká drevená pričňa s miestom tak pre šesť ľudí. Potom je tam ešte prázdna fľaša vodky, prázdna fľaša vodky a prázdna fľaša vodky. Rozložili sme si na nej karimatky, keď niekto príde nech vie, že zákopy sú už obsadené.
O piatej sa začalo zaťahovať a o šiestej už bol okolo nás temný Mordor s hrozivým nie až tak veľmi vzdialeným hrmením spoza hrebeňa. Začalo popŕchať, najskôr len tak trošku, sem tam pokropilo listy na lúke okolo. Stiahli sme bojovú pozíciu dovnútra koliby a hovoríme si, pche, to je nič, takýto dáždik, to za chvíľu prejde, ako je tu krásne sucho...a začala priam katastrofická búrka s frekvenciou hrmenia a bleskov každých pár sekúnd a s intenzitou vody „plné vedro na hlavu". Do koliby začalo najskôr kvapkať, potom viac kvapkať, potom tiecť a nakoniec tam pršalo - síce nie tak intenzívne ako vonku, ale že by to bola nejaká úžasná útulňa, to ani nie. Keď nám po karimatkách začali tiecť potoky vody, začali naše pevné rozhodnutie prespať v medveďom teritóriu nahlodávať prvé červy pochybností.
Krátke intermezzo: keď sme si mysleli, že už vonku nikto nie je, za toho najväčšieho lejaku vbehli do kolibky českí turisti v počte aspoň desať (plus jeden pes) premočení na kosť a začali sa tam vyzliekať, žmýkať, niektorí vyskočili aj na pričňu, ktorá bola okamžite od blata. Snažili sme sa udržiavať v suchu aspoň tie veci, ktoré by fakt nemali namoknúť, rozumej peniaze, foťák, čelovka...pred českými turistami sme ich bránili s vlastníckou zúrivosťou vlastným telom (neposunieme sa!). Tá najsilnejšia búrka trvala asi trištvrte hodinu, a keď sa tatranské živly trochu upokojili, naši českí bratia nám dali zbohom a ostalo po nich „len" niekoľko prázdnych konzerv a papierov na zemi. Toľko o zodpovedných turistoch.
Pol siedmej večer, je po búrke. Keď sme vyliezli z koliby von, vstúpili sme do iného sveta - na svahu hrebeňa oproti vznikol nový vodopád a okrem neho sme našli ešte tri ďalšie, ktoré tam predtým neboli. Vzduch bol chladivý (konečne sme aj bundy vytiahli), z dolín stúpali hore hmly...Porada pretkaná racionálnymi argumentmi (bezpečnosť a tak) a pohľadmi kradmo vrhanými na opäť temnú oblohu skončila rozhodnutím, že ideme radšej naspäť, keďže sme sa už presvedčili, že koliba za dažďa nie je bohviečo a kamarát na telefóne nám oznámil, že predpoveď na nedeľu hlási celoslovenskú oblačnosť a búrky. A tak opäť nahadzujeme ruksaky plné karimatiek a spacákov (odľahčené len o dve konzervy), ktoré sme tak krvopotne vytrepali hore a schádzame do doliny. Máme pocit, akoby predpoludnie s cestou hore a podvečer s cestou dole boli dva úplne iné dni. Vzduch je teraz svieži, potok tečúci z Račkovej doliny tmavohnedý a asi dvakrát tak veľký ako predtým, okolo hmly (rozpomíname sa na tabuľu s varovaním o medveďom teritóriu). K autu sme došli ešte za svetla, takže všetko dobre dopadlo.
Tak. Medveďa sme nestretli, romantický západ ani východ slnka sme nemali, ale aj tak to bol pekný deň, ktorý nám opäť ukázal, ako rýchlo sa počasie v Tatrách mení (a potom sa mi všetci smejú, že nosím v lete do hôr aj rukavice).
