Tri rôzne svety sa stretli, aby porozprávali príbeh moderného Egypta

Autor: Ivana Krekáňová | 25.9.2014 o 13:10 | Karma článku: 7,80 | Prečítané:  3034x

Je nespočetne veľa dôvodov, ktoré človeka prinútia siahnuť po určitej knihe. Každý máme tie svoje, ktoré uprednostňujeme pred inými a v mojom prípade je jedným z nich (z mnohých) nominácia na literárnu cenu. Nie je jediný, samozrejme, ale keď sa stretne s príbehom, ktorý má silu zaujať na prvé počutie, je to neodolateľná kombinácia. Román The Map of Love egyptskej spisovateľky Ahdaf Soueif sa v roku 1999 dostal medzi finalistov na Man Bookerovu cenu, a veru zaslúžene.

Rovnako ako si čitateľ vyberie knihu z najrôznejších pohnútok, tak isto aj príbeh dokáže začať plynúť z tých najnepravdepodobnejších vecí - magickej lampy, započutého rozhovoru, tieňa na stene. Pre Amal al-Ghamrawi ten príbeh začal starou truhlicou, ktorú zo sebou priviezla Isabel Parkman, americká novinárka. Amal sa ani nesnažila skrývať, že je už dopredu unavená. Američanka a novinárka? Tak čo to bude tentoraz: fundamentalisti, závoj, polygamia, postavenie islamských žien, ženská obriezka? Presne tie príliš zovšeobecňujúce predsudky, ktoré zvyčajne mávame pri krajinách ako je Egypt. Právom či neprávom, podvedome ich mám aj ja a možnosť ponoriť sa do egyptskej kultúry o trochu hlbšie než nám umožňujú novinové titulky bol druhý dôvod, ktorý ma presvedčil.

"I walk through a village humming with normal life. The small store spills its bluish light on the dust road, two men sit with their nargiles in front of the counter, children play at the edge of the light. But somewhere out there I know there are men, young men, unresigned, who boil with anger and swear to avenge their villages and their people. When I think of them my blood runs cold and I clench my fists in the pockets of my coat, bow my head and hurry quickly home."

Sú to tie predsudky, ktoré máme, keď si kruto pomyslíme: a čo si čakala, keď si si vzala Araba? Môžeme sa tváriť, akí sme ústretoví a chápaví, ako predsudky zavrhujeme, ale sú tam. Hneď pod povrchom alebo hlbšie, ale sú. Vždy boli aj budú, preto sú takéto pohľady z druhej strany dôležité - aby nám pomohli s nimi bojovať a pochovať ich o ďalší kúsok hlbšie. Isabel, ktorá sa v New Yorku zamiluje do Omara al-Ghamrawiho, medzinárodne známeho dirigenta, a jej čerstvo ovdovená prababka Anna Winterbourne, ktorá na začiatku storočia pricestuje z Anglicka do Káhiry, aby pochopila, čo sa jej mužovi stalo, keď za Kitchenera bojoval v Sudáne a stretne Sharifa, to sú dva prelínajúce sa príbehy žien a ich medzikultúrnych vzťahov, ktoré spoločnosť na oboch stranách viac či menej odsudzuje a ktoré napriek vzdialenosti v čase nie sú až tak veľmi odlišné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. "What difference do a hundred years - or a continent - make?"

"It does seem strange to me that I have not met someone like her before, in my now not inconsiderable sojourn here. We tend to meet our own countrymen and the members of the other Consulates - and the only Natives we have to do with are the ones who serve us. I fancy it is somewhat like coming to England and meeting the servants and shopkeepers and forming your ideas of English society upon that." (z listu Anny Winterbourne zo 14. marca 1901)

Nie je to len príbeh o vzťahoch medzi ľuďmi či o vzťahoch sa našimi rodičmi. Je to aj príbeh egyptskej histórie, šejkov a tajomného magična nočnej Sinajskej púšte, príbeh snahy prispôsobiť sa kultúre, v ktorej sme sa rozhodli žiť ("We are, after all, in their country"), ale predovšetkým príbeh o tom, ako dokáže politická situácia zatieniť život obyčajných ľudí, v ktorom jeden Egypťan hovorí inému: "What I want you to understand is that abducting - or in any way harming - ordinary people is never an act of heroism.". Toto je ten typ príbehu, pri ktorom ani tak veľmi nezáleží na tom, ako sa skončí. Záleží na tom, čo sa deje počas neho. Britské impérium, kolonizácia, nacionalisti, izraelsko-palestínske vzťahy, patriotizmus, teroristi, nepokoje, pomsta, téma túžby po domove... Svet, o ktorom rozprávajú Annine denníky zo začiatku storočia, moderná Američanka v Káhire a Amal, ktorá v Egypte prežila celý život.

"They tell me horrid things," Amal says after the siesta. "They say they just round people up in the mornings. Ordinary people going to work. They have their IDs and everything but they round them up anyway. And you can spend five days in the hold till they decide you´re not the one they want. And it´s not a holiday in there: they beat them and they... They say if the police go looking for someone and they don´t find him, they take his women: his wife, his sister, his mother, whatever. And they hold them till he gives himself up. And the men won´t stand for that and what starts out as one case ends up being a vendetta between the police and the whole village."

Isabel had nothing to say. Arrest warrants. You have the right to remain silent - nothing of what she knows holds here.

"It´s all going wrong," says Amal. "Someone robbed a jeweller´s shop and the jeweller was a Copt and they say the Islamic militants say it´s all right to rob a Copt to fund the jihad, and so the whole thing turns into a "sectarian" issue. But people - ordinary people - don´t believe it´s OK to rob a Copt, but then the Americans - I´m sorry..."

"It´s OK," Isabel says. "Tell me."

"Well, they´re trying to pass some bill through Congress about their duty to protect the Christian minority in Egypt, and of course that´s the game the British played a hundred years ago and people know that. It just stirs up bad feeling."

Nie je tak ťažké vidieť, prečo sa práve táto kniha dostala do užšieho výberu na Man Bookerovu cenu. Je to nevyhnutne pohľad z druhej strany, ale prekvapivo triezvy a nie úplne jednostranný. Pohľad, ktorý vete "There is a living world which people are refusing to see or even hear about" dáva veľmi aktuálny rozmer. Ahdaf Soueif sa nesnaží súdiť, nehovorí, ktorá strana má pravdu, píše len to, čo si o tom myslia ľudia. Ktorí sú rôzni, tak ako všade.

"It can´t be that bad. Surely it can´t be that bad. There must be a way, only we can´t see it yet. A way of making a space for ourselves - we just can´t quite see it yet. But things move on and by the time you´ve plotted your position the world around you has changed and you´re running - panting - to catch up. How can you think clearly when you´re running? That is the beauty of the past; there it lies on the table: journals, pictures, a candle-glass, a few books of history. You leave it and come back to it and it waits for you - unchanged. You can turn back the pages, look again at the beginning. You can leaf forward and know the end. And you tell the story that they, the people who lived it, could only tell in part."

---

Ahdaf Soueif - The Map of Love, 1999. O knihe si môžete prečítať aj v The Guardian alebo NY Times.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?