reklama

Stasiland - príbehy z orwellovského sveta za Berlínskym múrom

Anna Funderová, austrálska právnička a novinárka, prvýkrát navštívila múzeum Stasi Runde Ecke v Lipsku v roku 1994, len päť rokov po páde Berlínskeho múru. V tom čase malo východné Nemecko ešte stále príchuť miesta zabudnutého v čase.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

V budove Runde Ecke, ktorá sa zo dňa na deň zmenila z kancelárií Stasi na múzeum, jej Frau Hollitzerová, vedúca múzea, porozprávala okrem iného aj príbeh ženy menom Miriam. Jej manžel zomrel v cele Stasi a povrávalo sa, že Stasi ho dala spopolniť a zorganizovala jeho pohreb s údajne prázdnou truhlou, aby zničila akékoľvek dôkazy o príčine jeho smrti. Anna Funderová sa vrátila do Austrálie, ale nemohla zabudnúť na Miriam, ženu, ktorú nikdy nestretla a ktorej príbeh počula len z druhej ruky. Snažila sa predstaviť si, aké to muselo byť, nevedieť, či sa tvoj manžel obesil alebo či mu niekto na druhý svet pomohol. A tak sa po dvoch rokoch vrátila do Berlína a rozhodla sa nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní porozprávať jej svoje príbehy zo sveta za Berlínskym múrom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tajná služba Stasi, obrovská byrokratická armáda, ktorej úlohou bolo vedieť všetko o každom, prerástla východonemeckú spoločnosť ako rakovina: v každej škole, továrni, bytovke, či krčme bol niekto, kto hlásil Stasi informácie o svojich kolegoch, kamarátoch, susedoch. Ak by ste postavili do radu všetky zložky, ktoré si Stasi o svojich občanoch viedla, vytvorili by pás dlhý 180 kilometrov.

Ako jej povedal jeden z "Ossis", Nemecku trvalo dvadsať rokov, kým sa o nacistickom režime začalo vôbec rozprávať, a vyzeralo to, že ten proces sa bude po ´89 opakovať. Musela prísť Austrálčanka, aby napísala niekoľko príbehov obyčajných aj významnejších ľudí o svete bez súkromia, kde vzťahy medzi ľuďmi neustále podmieňoval fakt, že ktokoľvek mohol byť jeden z nich, o svete, kde stačilo len štyridsať rokov na to, aby vznikli dva veľmi rozdielne druhy Nemcov, Wessis a Ossis, o svete, kde každý podozrieval každého a táto nedôvera tvorila základ spoločenskej existencie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Like so many things here, no-one can decide whether to make the Palast der Republik into a memorial warning from the past, or to get rid of it altogether and go into the future unburdened of everything, except the risk of doing it all again. Nearby, Hitler’s bunker has been uncovered in building works. No-one could decide about it either - a memorial could become a shrine for neo-Nazis, but to erase it altogether might signal forgetting, or denial. In the end, the bunker was reburied just as it was. The mayor said, perhaps in another fifty years people would be able to decide what to do. To remember or forget - which is healthier? To demolish or to fence it off? To dig it up or to leave it lie in the ground?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

NDR vytvorila jednu z keď nie najdokonalejších, tak určite najrozsiahlejších mašinérií sledovania občanov na svete. Na konci mala 97 000 zamestnancov - viac než dosť pre sledovanie sedemnástich miliónov občanov. Mala však aj vyše 173 000 informátorov. Odhaduje sa, že v Hitlerovej Tretej ríši to bol jeden agent Gestapa na 2000 obyvateľov, v Stalinovom Sovietskom zväze jeden agent KGB na 5830 obyvateľov. V NDR to však bol jeden príslušník alebo informátor Stasi na každých 63 ľudí. Formálne deklarovanou úlohou Stasi bolo byť "štítom a mečom" Komunistickej strany (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands - SED), v skutočnosti však mala chrániť Stranu pred ľuďmi. Zatýkala, väznila a vypočúvala každého, koho chcela. Odpočúvala, kontrolovala poštu, mala vlastné nemocnice a školy a stavala tajné bunkre pre prípad tretej svetovej vojny. Na rozdiel od tajných služieb demokratických štátov tvorila základ štátnej moci. Bez nej (a bez hrozby sovietskych tankov, ktoré by ju mohli prísť priateľsky podporiť), by režim SED len ťažko prežil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kniha Stasiland nie je zhrnutím faktov o tajnej službe; nie je ani neosobným prerozprávaním toho, čo sa niekoľkým ľuďom stalo. Je to výnimočný osobný pohľad jednej ženy na krajinu, ktorú sa snažila pochopiť, neobjektívny v tom dobrom zmysle slova - plný pocitov, emócií, spomienok (ten štýl osobnej prítomnosti autora, ktorý má napríklad aj HHhH). Ubytovaná v typickom socialistickom paneláku, v linoleovom paláci, kde je všetko staré najmenej desaťročie, prísne funkčné a nepripúšťajúce ani náznak nejakej radosti alebo estetickej krásy hľadala (aj prostredníctvom inzerátov v novinách) a robila rozhovory s tými, ktorí boli ochotní spomínať.

Obrázok blogu

Začína príbehom Miriam Weberovej, ktorá sa v šestnástich stala nepriateľom štátu a zažila psychický aj fyzický nátlak na samotke v celách tajnej služby, a pokračuje Frau Paulovou, ktorej sa podarilo dať ťažko choré dieťa do nemocnice v západnom Berlíne a štátna moc jej dovolila vidieť ho len raz, či Juliou Behrendovou, od ktorej si prenajíma byt a ktorá hoci odmietla donášať, spomína na NDR s trochou ostalgie (aj krčmy boli za Honeckera plnšie, na zdravie!) aj napriek tomu, že si dobre pamätala takzvanú "vnútornú emigráciu", do ktorej sa mnohí utiahli v snahe uchrániť si aspoň niečo vo svojom tajnom súkromnom živote.

Spomenie aj Ericha Mielkeho, bývalého ministrom pre štátnu bezpečnosť, ktorého meno začalo byť synonymom pre Stasi; Insiderkomitee, kvázi tajné združenie bývalých príslušníkov Stasi; televízny program Karla-Eduarda von Schnitzlera Der schwarze Kanal, vďaka ktorému sa stal najnenávidenejšou tvárou režimu; ale aj radových príslušníkov Stasi a príbehy ľudí, ktorí sa snažili utiecť na druhú stranu múru a tých, ktorí im v tom pomáhali; zlého chlapca východonemeckého rock´n ´rollu Klausa Renfta; Herr Bocka, ktorý vyučoval Spezialdisziplin teda "vedu" najímania informátorov; či Hagena Kocha, ktorý v ´61 bielou farbou vyznačil 50-kilometrovú líniu budúceho Berlínskeho múru; nakoniec aj kúsky múru, ktoré sa predávajú ako suveníry s osvedčením o pravosti a Ostalgie parties, kde je vstup s východonemeckou občiankou zdarma a všetci sa tam oslovujú súdruh. Všetky tie príbehy tvoria tak hrozivo šedý svet bez štipky ľudskosti, že po prečítaní knihy Stasiland by aj Orwell zbledol od závisti.

"I have given a lot of thought to why people would want to join [the Stasi]. In a society riven into "us" and "them", an ambitious young person might well want to be one of the group in the know, one of the unmolested. If there was never going to be an end to your country and you could never leave, why wouldn’t you opt for a peaceful life and a satisfying career? What interests me is the process of dealing with that decision now that it is all over. Can you rework your past, the grit that rubs in you, until it is shiny and smooth as a pearl?"

---

Anna Funder - Stasiland. Stories from Behind the Berlin Wall. Granta Books 2003 (vyšlo aj v českom preklade Kristiny Zdichyncovej v roku 2013 ako Stasiland. Příběhy ze země za berlínskou zdí)

Ivana Krekáňová

Ivana Krekáňová

Bloger 
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  4x

STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík:  Expedícia KirgizskoZápisník bibliofilaRoad trip Čierna HoraTrek v nepálskych HimalájachKorzika s ľahkou turistikouVýlety s čvirikomFotopotulkyLapidárium

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu