Stallo. Severské krimi trochu inak (a originálnejšie).

Autor: Ivana Krekáňová | 8.9.2014 o 21:31 | (upravené 17.9.2014 o 16:39) Karma článku: 8,62 | Prečítané:  3091x

Opisovať nejakú knihu tým, že je ťažko zaraditeľná do nejakého konkrétneho žánru je momentálne v móde a tým pádom už tak trochu otrepané klišé, ale o niektorých knihách to jednoducho platí a nič sa s tým nedá robiť. A preto môžem s pokojným svedomím napísať, že román Stallo švédskeho spisovateľa Stefana Spjuta sa pohybuje na hraniciach viacerých žánrov a teda je v praktickom dôsledku zmesou všetkého možného, čo ale v tomto prípade vôbec nie je na škodu, práve naopak.

Hneď úvodná kapitola je pekne hororová takým tým stupňujúcim sa vražedným napätím, kedy sledujeme matku s chlapcom na dovolenke na chate uprostred švédskych lesov a veľmi dobre vieme, že niečo sa každú chvíľu stane. Dusnú atmosféru dokázal Stefan Spjut vypracovať vskutku majstrovsky, veď práve vďaka jeho fantastickým opisom  a schopnosti náznakmi budovať napätie ho prirovnávajú ku Stephenovi Kingovi. Nuž, Kinga čítam práve teraz, a to prirovnanie je trochu pritiahnuté za vlasy, ale trochu marketingovej alchýmie ešte nikomu neublížilo, takže odpustíme. A vychutnáme si, ako sa v oknách chaty zrkadlí temný ihličnatý les a ako sa pod svetlým nebom vznášajú koruny mohutných borovíc.

Chlapec Magnus v to leto roku 1978 z chaty zmizol a už ho nikto nevidel. Jeho matka tvrdí, že videla, ako ho unáša obor. Všetci si určite viete veľmi dobre predstaviť, aké reakcie jej tvrdenie vyvolalo - od článkov o podivných únoscoch v senzácie chtivých novinách až po postupne sa scvrkávajúcu dôveryhodnosť matky. Nakoniec sa z hrôzostrašnej historky stala obyčajná tragédia a Magnus sa stal len jedným z ďalších, ktorí rozšírili rady unesených detí.

Na prebale knihy  sa uvádza, že je to, okrem iného, aj o vzťahoch s našimi deťmi. Ono je to ale skôr o deťoch samotných a o ich vlastnej perspektíve a vnímaní sveta okolo seba, vnímaní ich vlastnej reality a na mňa práve toto pôsobilo najhoršie, keďže mám dve doma. Ten náznak, ako rýchlo unesené dieťa zabudne, na meno, na svoj predchádzajúci život, prispôsobí sa a čo bolo predtým v jeho mysli prekvapivo rýchlo vybledne, bol pre mňa skutočným stelesnením nočnej mory.

V roku 1987 sa Gunnarovi Myrénovi, fotografovi divokých zvierat, podarí v národnom parku Sarek v Laponsku vyfotografovať z lietadla medveďa bežiaceho cez močiare a až doma si po vyvolaní fotografie všimne, že mu na chrbte sedí maličké zvláštne stvorenie a nadobudne presvedčenie, že vyfotil trolla. Nie každý však obrázku prikladá taký význam ako Gunnar Myrén a tak sa z neho stane chvíľková miestna senzácia z kategórie môj sused videl ufo, ktorá pomaly vyprchá do stratena.   

No a v roku 2004 Gunnarova vnučka so zvláštnym sámskym menom Susso vedie internetovú stránku, ktorá sa týmto podivným bytostiam, trollom, venuje. Pretože trollovia (a keď už sme pri tom, tak aj stallovia) tam sú, a to nie je žiadny spojler, to sa dozviete už pri pohľade na obal. Terénne Volvá na streche, staré stodoly s rozsiahlymi podzemnými priestormi, deti pre radosť, ktoré im nosia tí, čo ich chovajú, bytosti, čo majú v očiach niečo tvrdého, podivná komunita, mnoho nevysvetleného. Funguje to.

Susso sama seba nazýva kryptozoologičkou a slovom troll pre zjednodušenie označuje všetky nadprirodzené bytosti žijúce v Škandinávii s antropomorfnými rysmi. Snaží sa nájsť presvedčivý dôkaz, uverejňuje príbehy ľudí, píše o tom, čoho všetkého sú schopní podvodníci, aby ste im ich bláznivú historku uverili a nakoniec by z nej tak ako z jej starého otca bola len akási miestna podivínska atrakcia, lenže jedného dňa jej zavolá žena menom Edit a povie jej, že videla, ako ju a jej vnuka sleduje podivný drobný tvor a tak naša trochu hipisácka (pochopiteľne) Susso naloží do auta fotopasce (veď sme v dvadsiatom prvom storočí) a vyráža do dobrodružstva, z ktorého sa veľmi rýchlo stane boj o život a nitky všetkých príbehov sa začnú pomaličky zbiehať.

Zase klišé, poviete si, ale Stefan Spjut píše tak, že si to ani nevšimnete. Žiadna závratná akcia, skôr pomalé stupňovanie napätia, rôzni rozprávači a rôzne uhly pohľadu, no a samozrejme poctivá dávka severskej mytológie okorenená štipkou sámskej kultúry. Najviac to vyznieva ako realistická mystifikácia v štýle filmu Trollhunter (ktorý mi mimochodom kniha veľmi pripomínala niečím ťažko definovateľným), šmrncnutá sociálnym románom študujúcim rodinné vzťahy v modernej dobe a samozrejme psychologickým hororom. Túto knihu si preto vezmite na stanovačku do švédskych lesov len ak ste adrenalínoví masochisti.

---

Stefan Spjut - Stallo, vydal Host v roku 2013

preklad (veľmi čitateľný): Azita Haidarová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?