reklama

Odpočúvaj v pokoji. Podobnosť s realitou čisto úmyselná.

Jána Kalinu, ktorý spolupracoval s rozhlasom, televíziou, aj divadlami, odsúdili v roku 1972 na dva roky väzenia v spolitizovanom procese, ktorý bol akousi nevydarenou paródiou na päťdesiate roky. Mal jednoducho smolu, že sa to stalo práve jemu, ako poznamenal jeho kamarát Milan Šimečka, kedysi docent filozofie, neskôr bagrista.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Príbeh s podtitulom Basa story o tom, ako sa celá tá tragifraška zbehla a ako prežil aj následné mesiace väznenia začal písať krátko potom, ako sa dostal na slobodu a mal ešte mnohé v živej pamäti, hoci presne povedať, ako to vlastne všetko začalo, by mohli asi len "tamtí". Ako sám napísal, pokúsil sa rekonštruovať svoj súdny proces, ktorý bol od začiatku "smutným obrazom toho, čo je v socialistickom Československu ešte v roku 1972 možné", pre poučenie nepoučených a nepoučiteľných. I keď tým druhým to asi názor či zvyk pamätať si selektívne veľmi nezmení. Veď ho ten často až príliš zvrátený systém odsúdil na dva roky väzenia za to, že v prítomnosti cudzích osôb prehrával vo svojom byte politicky poburujúce pesničky, spracoval politicky poburujúci kabaret, pripravoval zahraničné vydanie svojej politicky poburujúcej knihy vtipov (áno, tej legendárnej antológie Tisíc a jeden vtip).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je možné, aby jeden napísal pesničku, druhý ju zhudobnil, tretí zaspieval, štvrtý zahral, piaty zaradil do rozhlasového vysielania, šiesty schválil, siedmy odvysielal, ôsmy vydal na platni, deviaty to v obchode predával, desiaty až osemdesiattisíci si ju kúpil, štrnásť miliónov občanov ju počúvalo z rozhlasu, a aby nikto z nich nebol potrestaný, len jeden z miliónov sa tým dopustil úmyselného poburovania?

V príbehu sa nechce stavať a ani nestavia do pozície hrdinu ani martýra. "Nebol som ani jedným ani druhým a mám pocit, že som sa v nečakanej situácii zachoval tak, ako by sa bol zachoval každý normálny človek, ktorý nie je celkom predposratý (ako vravel Lukáš Vaculík) a má ako-tak v poriadku nervy". Sám sa, ani svet okolo seba, neberie priveľmi vážne, veď bol predsa humorista - a ten sa v ňom nezaprie, každá kapitola začína vtipom, a vtipný neprestáva byť ani vtedy, keď opisuje, ako doma našiel odpočúvacie zariadenie, o ktoré sa na svoje vlastné nešťastie až priveľmi zaujímal, či príchod Štátnej bezpečnosti, ktorá sa u neho chystala vykonať domovú prehliadku:

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

"Vydajte dobrovoľne všetky protištátne a protisocialistické materiály, ktoré prechovávate vo svojom byte a v chate! Ináč vykonáme domovú prehliadku."

"A keď vydám?"

"Tiež ju vykonáme."

"Nijaké protištátne či protisocialistické materiály neprechovávam."

Keď vstúpia do pracovne, jeden z nich si všimne knižnicu s regálmi až po strop a zbledne. Predstava, že bude musieť vytriasť asi desaťtisíc zväzkov kníh a každý titul aj meno autora p r e č í t a ť, ho šokuje.

"Musíme privolať posilu."

Alebo keď poňho prídu a na výzvu "oblečte sa, pôjdete s nami" sa opýta, či si má vziať pyžamu a zubnú kefku mu policajt odpovie: "Prosím vás! Idete na výsluch. Potom sa vrátite domov." Vlastne ani necigánil. Išiel som na výsluch. Potom som sa vrátil domov. Medzitým prešlo trinásť mesiacov. S odstupom času je pre neho skutočne smutné vidieť, ako veľa mali jeho výsluchy a väznenie spoločné s praktikami, ktoré sa používali v päťdesiatych rokoch, o ktorých si mnohí po dvadsiatich rokoch mysleli, že sú to časy dávno minulé, že odvtedy sa už všeličo zmenilo. Niečo sa zmenilo, niečo nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Prezradili by ste mi, prečo ste si ma dali predviesť?"

"Akurát to vám zavesíme na nos!" zvolá ochranca zákona, správne odhadnúc, že ako predpotopný právnik sotva poznám dnešný Trestný zákon, ktorý hovorí, že vyšetrujúce orgány sú povinné objasniť obvinenému podstatu vzneseného obvinenia. Určite netuším, že mi to nechcú vyzradiť aj preto, lebo "podstatou obvinenia" bude predsa to, čo zo mňa vytiahnu. Alebo to, čo na mňa na základe toho ušijú. Podľa osvedčeného ruského úslovia: Ivan Ivanovič alebo ukradol kožuch, alebo jemu ukradli kožuch, ale niečo s ním nie je v poriadku...

Aj keď to už začne byť naozaj vážne, stále sa snaží pozerať sa na to optikou satiry ako na akúsi smutno-sladkú grotesku, ktorú absolvoval v relatívne dobrom zdraví hádam práve vďaka tomu, že sa mu "tu a tam podarilo na svoj vlastný život hľadieť z odstupu a s nadľahčením." Len dodám, že ak je niečo skutočné a pritom smutné či tragikomické a zároveň aj vtipné, tak je to v konečnom dôsledku pôžitok pre čitateľa (o to výraznejšie, ak si to porovnám so spomienkami Jána Roznera, ktoré vlastne hovoria o rovnakom období, ale úplne inak).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako dobre je v tejto knihe vidieť, aké neuveriteľne ťažké je smiať sa sám na sebe v ťažkých časoch, kedy sa "týždne míňajú dosť rýchlo, iba každý deň je nekonečný". Aj to, aké ťažké je poctivo sa obzrieť za seba a bez prikrášľovania zhodnotiť svoje rozhodnutia. Prečo sa v auguste šesťdesiatosem (aj inokedy) vlastne vrátil späť, prečo bol na začiatku idealistický komunista, prečo bolo vytriezvenie tak kruté, keď si uvedomil, že ono sa to napriek viere a nádeji nezlepšuje.

Kalinovci sa v roku 1978 vysťahovali do Nemecka, kde Ján Kalina dva roky neskôr zomrel. Hoci sa do vlasti vždy vrátil a nikdy emigrovať nechcel, po prepustení z väzenia pochopil, že "orgány" ho už nenechajú na pokoji, že sa stal ich obľúbencom a až do najbližšej zmeny režimu sa o neho budú zaujímať, pretože jeho "meno je nezmazateľne vpísané do čiernej knihy ostro sledovaných podozrivých, republike a socializmu nepriateľských a nepolepšiteľných indivíduí", že na nich už nezabudnú napriek tomu, že celý jeho proces bol "školským príkladom absurdít, trápneho pokusu Štátnej bezpečnosti upliesť naňho z hovna bič".

Na záver sa snaží jeho žena Agneša dodať to, čo bolo v knihe nevypovedané, aj to, prečo sa práve jej manžel stal jednou z normalizačných obetí. Milan Šimečka v nekrológu za Jánom Kalinom povedal: "Keď formuloval svoje obhajoby, protesty, sťažnosti a odvolania, skúmal každý odtieň či význam slov, ako keby sa práve v tejto bezbrannej sfére slov rozhodovalo o všetkom. Zatiaľ to bol on, čo prekážal. Svojou európskou vzdelanosťou, rozhľadom, kultúrou, pracovitosťou a zmyslom pre humor."

---

Ján Kalina - Odpočúvaj v pokoji. Basa story. Marenčin PT 2004.

Ivana Krekáňová

Ivana Krekáňová

Bloger 
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  4x

STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík:  Expedícia KirgizskoZápisník bibliofilaRoad trip Čierna HoraTrek v nepálskych HimalájachKorzika s ľahkou turistikouVýlety s čvirikomFotopotulkyLapidárium

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu