Truman Capote nám ukázal, prečo chladnokrvne znamená desivo

Autor: Ivana Krekáňová | 28.2.2014 o 13:19 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  981x

V roku 1959 bol na svojej vlastnej usadlosti pri malej dedinke Holcomb v západnom Kansase zavraždený farmár so ženou a dvoma deťmi. Masová vražda rodiny Clutterovcov, zďaleka nie výnimočná v porovnaní s inými krutosťami ľudskej histórie, však tak otriasla obyvateľmi kraja Finney, že sa z nej spamätávali ešte dlho. Zmenila aj ich samých, zasiala do nich strach a nedôveru. A spisovateľ Truman Capote sa rozhodol zistiť, prečo na nich mala taký dopad.

"Imagination, of course, can open any door - turn the key and let terror walk right in."

capote.jpg

Na knihe In Cold Blood, A True Account of a Multiple Murder and its Consequences (slovensky vyšlo pod názvom Chladnokrvne), v ktorej udalosti zrekonštruoval, pracoval šesť rokov. Navštevoval svedkov, rodinných známych, priateľov a príbuzných, a nevyhýbal sa ani rozhovorom s vrahmi samotnými. Z istého hľadiska sa môže zdať zvláštne, že tento príbeh viacnásobnej vraždy je taký slávny - tie udalosti si môžete koniec koncov za pár sekúnd vygúgliť, takže v skutočnosti tu nejde o žiadne literárne napätie ani detektívne skúmanie stôp, žiadne prekvapivé rozuzlenie sa nekoná. Dôvody slávy tejto knihy sú inde, a podľa mňa sú prinajmenšom dva.

Tým prvým je Capoteho skutočné spisovateľské majstrovstvo. On totiž dokázal, že príbeh nestačí, že treba vedieť ho napísať. Tak ako povedal Orson Scott Card - existuje tisíc dobrých spôsobov, akými sa príbeh napísať dá, a milión tých zlých, ktoré ho úplne zničia. A tu je to vidieť viac ako inde - hoci od začiatku viete (pravdepodobne, ak sa vám to chce hľadať), ako to celé skončí, vôbec to nie je nudné ani obyčajné, ale môžete si doslova vychutnať jeho prácu so slovami, vynikajúce štúdie charakterov postáv, ich života, snov. On dokázal z jednoduchého oznámenia o vražde a počte obetí spraviť veľmi osobný príbeh, v ktorom nie je nikto čiernobiely, každý má svoju minulosť, dôvody, túžby, motívy. Malý príklad jeho štýlu:

"Until one morning in mid-November of 1959, few Americans - in fact, few Kansans - had ever heard of Holcomb. Like the waters of the river, like the motorists on the highway, and like the yellow trains streaking down the Santa Fe tracks, drama, in the shape of exceptional happenings, had never stopped there. The inhabitants of the village, numbering two hundred and seventy, were satisfied that this should be so, quite content to exist inside ordinary life - to work, to hunt, to watch television, to attend school socials, choir practice, meetings of the 4-H Club. But then, in the earliest hours of that morning in November, a Sunday morning, certain foreign sounds impinged on the normal nightly Holcomb noises - on the keening hysteria of coyotes, the dry scrape of scuttling tumbleweed, the racing, receding wail of locomotive whistles. At the time not a soul in sleeping Holcomb heard them - four shotgun blasts that, all told, ended six human lives. But afterwards the townspeople, theretofore sufficiently unfearful of each other to seldom trouble to lock their doors, found fantasy recreating them over and over again - those sombre explosions that stimulated fires of mistrust in the glare of which many old neighbours viewed each other strangely, and as strangers."

No a tým druhým dôvodom je to, že z príbehu spravil akúsi štúdiu toho, prečo bola tá vražda pre miestnych tak desivá. Nedokázali pochopiť, že to páchatelia nevykonali v žiadnom šialenom záchvate zúrivosti či afektu, ale chladnokrvne a bez akýchkoľvek ďalších výčitiek svedomia. Že sa už na odchode z farmy dokázali smiať nejakému vtipu, že nepociťovali žiadnu ľútosť. A najmrazivejšie pre nich bolo, že páchatelia neboli žiadni sadisti, zvieratá či narušené osobnosti, ale dvaja úplne obyčajní (a celkom uveriteľne ľudskí) muži. Pôsobilo na nich depresívne, že také niečo sa stalo práve váženej rodine, ktorú mnohí obdivovali, ale najdôležitejšie bolo, že tieto vraždy im ukázali, ako ľahko môžete stretnúť niekoho, kto vám ublíži len preto, že môže alebo chce. Bez akéhokoľvek ďalšieho motívu, jednoducho preto, lebo nevie, prečo by nemal.

"Although none of the journalists anticipated violence, several had predicted shouted abuse. But when the crowd caught sight of the murderers, with their escort of blue-coated highway patrolmen, it fell silent, as though amazed to find them humanly shaped."

---

Truman Capote - In Cold Blood, prvé vydanie 1966; slovensky vyšlo v roku 1967 pod názvom Chladnokrvne, preložila Žofia Langerová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?