Gény verzus výchova - keď neurobiologička píše o detskom mozgu

Autor: Ivana Krekáňová | 1.11.2013 o 23:17 | (upravené 1.11.2013 o 23:25) Karma článku: 13,45 | Prečítané:  9823x

Knihám o vývoji či výchove detí som sa vo všeobecnosti radšej vyhýbala, pretože, ako to zhodnotil jeden kamarát, na jednej strane vám povedia niečo, čo hneď na tej ďalšej poprú, alebo povedia, že toto je dobré, ale stáva sa aj toto, ale vlastne aj toto je v poriadku... A tak som v rámci prípravy na rodičovstvo, ktorá sama o sebe nebola veľmi extenzívna, pre istotu žiadnu neotvorila. No dobre, jednu áno, ale ani tú som nedočítala. Povedala som si, že zdravý rozum stačí. Je však jedna kniha, ktorá vám toho o deťoch povie viac než väčšina iných "parenting" kníh dokopy.

goingon_lg.jpgLise Eliot je matka a zároveň pracuje v oblasti neurologického výskumu. Pred narodením svojej dcéry desať rokov skúmala plasticitu neurónov, teda spôsoby, ako sa náš mozog skúsenosťami mení. No a po jej narodení, pochopiteľne, zamerala svoj záujem na to, ako sa prvých päť rokov vyvíja detský mozog, konkrétne na tú nekonečnú debatu o tom, nakoľko myslenie dieťaťa predurčujú zdedené gény a nakoľko skúsenosti. Napísala o tom knihu What's Going on in There? How the Brain and Mind Develop in the First Five Years of Life, a je to jedna z najfascinujúcejších štúdií (nielen) pre čerstvých či nádejných rodičov.  Je to jej pokus zaznamenať spôsob, akým sa detský mozog vyvíja a to nie pomocou suchopárnych vedeckých údajov (aj keď aj takých tam je požehnane), ale štýlom, ktorý by si dokázal prečítať každý, koho to zaujíma. Aj keď tomu nerozumie, ako napríklad ja.

Nature vs. nurture - čo je viac, gény či výchova?

To, či sa prikloníme viac na jednu alebo na druhú stranu, nie je podľa nej len obyčajná akademická debata, ale významným spôsobom to ovplyvňuje spôsob, akým ako rodičia a spoločnosť vychovávame svoje deti. Zatiaľ čo pred časom sa väčšina prikláňala na stranu prostredia (slávne štúdie Reného Spitza zo štyridsiatych rokov minulého storočia, vďaka ktorým sa napríklad podstatne zlepšila politika adopcií, či teória behaviorizmu), dnes, v ére génov, sme sa posunuli k opačnému extrému, až tak, že niektoré teórie tvrdia, že osud dieťaťa je z veľkej časti určený dedičnosťou a rodičia a spoločnosť na tom dokážu zmeniť len málo.

Lise Eliot však tvrdí, že nervové bunky sú pozoruhodne plastické. Samotný mozog doslova utvárajú skúsenosti: každý pohľad, zvuk a myšlienka zanechávajú po sebe odtlačok na konkrétnych nervových obvodoch a tým ovplyvňujú, ako bude mozog zaznamenávať budúce vnemy. Mozgový hardvér nie je pevne daný, ale je to živé, dynamické tkanivo, ktoré sa neustále "aktualizuje". A hoci nám štúdie učenia dospelých ukázali, že mozog je tvarovateľný celý život, platí to stokrát viac v ranom detstve. Pravda je však, ako to väčšinou býva, niekde v strede: "From the first cell division, brain development is a delicate dance between genes and environment, and it is only by understanding each of these subtle interactions that we can grasp, for each fascinating facet of the mind, the degree to which heredity and experience make us who we are."

Či si to uvedomujeme alebo nie, takmer každé rozhodnutie, ktoré ako rodičia spravíme, sa v zásade nejakým spôsobom týka vývoja mozgu nášho dieťaťa: či si dať počas tehotenstva pohárik vína, či použiť lieky počas pôrodu, ako dlho dojčiť, ako rýchlo sa vrátiť do práce, či liečiť každú chorobu, či dať dieťa do jaslí, aký spôsob disciplíny pri výchove používať, ako dlho by sa mali dívať na televíziu a tak ďalej. Ako sama píše, všetky tieto drobnosti "riešime" preto, že si niekde vnútri uvedomujeme, že môžu mať trvalé následky na spôsob, akým bude myseľ našich detí fungovať.

Jedným z dôvodov, prečo sa rodíme s tak slabo vyvinutým mozgom, je aby sme sa mohli učiť. Mozog novorodenca je ako učiaci sa stroj: buduje sám seba, adaptuje sa na prostredie. Hoci sa mozog často (a oprávnene) prirovnáva k počítaču, jeden zo zásadných rozdielov medzi nimi je ten, že mozog sa sám "programuje" pre úlohy, ktoré práve musí riešiť: chodiť, rozprávať... Mozog prejavuje takúto adaptabilitu od prvého momentu. Zatiaľ čo gény programujú postupnosť neurónového  vývoja, kvalitu toho vývoja tvarujú na každom kroku faktory prostredia. A tak, hoci gény a prostredie sú rovnako dôležité, s génmi toho veľa nenarobíme, ale dokážeme toho veľa s prostredím, v ktorom naše deti vychovávame.

Fascinujúca cesta do hlbín mozgu - ako skúsenosti usmerňujú selekciu synapsií

Lise Eliot v knihe kapitolu po kapitole čitateľným spôsobom vysvetľuje, ako sa jednotlivé dôležité "systémy" mozgu vyvíjajú a to, do akej miery majú na ne gény a prostredie vplyv, a to od počatia až do približne piatich rokov života. A to pekne od začiatku, od dendritického rastu, tvorby neurónov a spojení medzi nimi až po ich myelinizáciu. Mozgová kôra tvorí počas raného detstva nadmerné množstvo týchto spojení, synapsií, približne dvakrát toľko, ako ich budeme nakoniec potrebovať. Odpoveď na otázku, prečo až toľko, priamo súvisí s debatou gény verzus výchova.

Mozog núti synapsie práve ich nadmernou tvorbou, aby spolu súťažili a práve tak ako v prípade evolúcie či voľného trhu umožňuje výber tých "najschopnejších" či najužitočnejších, pričom ich užitočnosť definuje elektrická aktivita. Aktívnejšie prežijú, neaktívne sa časom stratia. Doslova "use it or lose it", od samého začiatku. Všetko, čo dieťa vidí, počuje, čoho sa dotýka, čo cíti, ochutná, čo si myslí, sa pretvára na elektrickú aktivitu v určitých synapsiách a tým im dáva väčšiu šancu na prežitie. A na druhej strane, synapsie, ktoré sa aktivujú len zriedka, či už kvôli jazykom či hudbe, ktoré dieťa nikdy nepočulo, športom, ktoré nikdy nehralo, horám, ktoré nikdy nevidelo, takpovediac uvädnú. Bez potrebnej elektrickej aktivity v súťaži neprežijú a obvody, ktoré sa snažili vytvoriť - "for flawless Russian, perfect pitch, an exquisite backhand, a deep reverence for nature, healthy self-esteem", nevzniknú.

Objem tejto "synaptickej selekcie" je v detstve obrovský. Deti stratia až 20 miliárd synapsií denne a to až do puberty. Hoci to vyznieva tvrdo, v skutočnosti je to dobrá vec. Vďaka odstraňovaniu nevyužívaných synapsií a utužovaniu tých, ktoré prežili, sa naše myslenie zjednodušuje a zároveň zhusťuje, akoby vylaďuje; a ako dospievame, naše mentálne procesy sú vyspelejšie, ale zároveň je práve toto dôvod, prečo sme ako dospelí menej tvarovateľní a menej tvoriví.

Kritické štádiá "vylaďovania"

Všetky zásadné štádiá takpovediac "zapájania" mozgu počas jeho raného vývoja môže do veľkej miery ovplyvniť skúsenosť dieťaťa, teda jeho prostredie. Keď však určitá oblasť mozgu skončí toto štádium "vylaďovania", keď jeho kritické obdobie skončí, možnosti "zapojiť" ho trochu inak ostanú značne obmedzené. Kritické obdobia pre základné vnemové schopnosti, ako zrak či sluch, končia oveľa skôr než tie pre zložitejšie schopnosti, napríklad jazyk a emócie. Práve v tom vidieť interakciu génov a prostredia: skúsenosti rozhodnú, ktoré spojenia sa zachovajú a ktoré nie a teda ako bude mozog už trvale nastavený pre určitý spôsob myslenia, vnímania a konania. Pokiaľ má mozog k dispozícii prebytočné synapsie, zostáva tvarovateľný do maximálnej možnej miery a môže sa vyvíjať rôznymi spôsobmi. Ale hneď ako nadbytočné synapsie zmiznú, kritické obdobie skončí a mozog si musí vystačiť so spojeniami, ktoré má. "There is no trading up for a faster computer."

Od citlivosti na dotyk až po rozlišovanie medzi zdaním a realitou

Lise Eliot sa v každej jednej kapitole venuje určitej oblasti vývoja mozgu: od prenatálnych vplyvov cez dotyk, rovnováhu, pohyb, základné zmysly, sociálny a emocionálny vývoj, pamäť, jazyk inteligenciu. Je to vskutku fascinujúca cesta. Vedeli ste napríklad, že hoci deti dokážu cítiť bolesť veľmi skoro, chýba im takzvaný "psychologický" komponent bolesti, teda kognitívne vnímanie toho, že trpia (a preto na nich napríklad prepichovanie uší nezanecháva žiadne trvalé psychologické stopy). Zaujímavé je aj to, prečo majú deti tak radi hojdavý pohyb, resp. opakujúci sa pohyb vo všeobecnosti. Je to preto, že sa rodia s vysoko vyvinutým vestibulárnym systémom - akýmsi šiestym zmyslom, ktorý nám umožňuje vnímať pohyb nášho tela a stupeň rovnováhy. Vestibulárne zmysly sú evolučne povedané veľmi staré, keďže takmer všetky pozemské organizmy sa musia orientovať vzhľadom na gravitáciu a svoj vlastný pohyb. A podobne ako pohyb, aj vestibulárny systém vyvoláva pocit, ktorý je pre deti veľmi upokojujúci. S tým napríklad súvisí aj to, prečo si niektoré deti búchajú hlavu o čokoľvek, čo je práve po ruke - pociťujú potrebu vestibulárnej stimulácie tak silne, že si ju sami vyvolávajú. Tak to bolo pre mňa veľmi zaujímavé, pretože práve to môj čvirik robil a doteraz som nevedela, prečo. A takýchto zaujímavostí je v knihe plno. Vlastne, ono je celá zaujímavá, stačí si len vybrať. Súvislosť čuchu a rozdielnosti pohlaví, uprednostňovanie určitých chutí (napríklad prečo majú deti, a aj dospelí, tak radi sladké a ako sa vyvíja vnímanie horkosti), ako funguje zrak, vzťah medzi sluchom, jazykom a emóciami, prečo sa pohybové schopnosti vyvíjajú pomalšie ako základné zmysly, prečo deti tak túžia po nových vnemoch (veď im stačí schovať hračku a vytiahnuť ju o týždeň neskôr), anatómia emócií, prečo sa ľudia povahou tak veľmi líšia, kedy sa objavuje schopnosť pamäti, či prečo je tak dôležité začať čítať deťom čo najskôr... Takto by som mohla pokračovať ešte veľmi dlho. Stojí za prečítanie, aj ak deti nemáte.

Jazykové drobnôstky a taľafatky

Pochopiteľne, pre mňa najzaujímavejšia časť sa týkala jazyka, o tom, ako vnímanie jazyka funguje, ako sa vyvíja, ako súvisí so spomienkami, ako sa dieťa učí gramatiku. Celé by to bolo na dlho, ale vedeli ste napríklad, že deti majú vrodenú schopnosť rozpoznávania foném, teda rečových jednotiek, ktorú ako dospelí už nemáme? Japonské deti dokážu napríklad rozpoznať /r/ a /l/, teda rozdiel medzi dvoma zvukmi, ktorý dospelí Japonci vnímajú len s ťažkosťami. Anglické deti zas dokážu rozpoznávať určité hindské a české fonémy, ktoré ich rodičia rozlíšiť nedokážu. Práve táto šírka vnímania foném je dôvodom, že dieťa, bez ohľadu na svoj pôvod, sa naučí jazyk prostredia, v ktorom vyrastá, práve tak dobre, ako akýkoľvek domáci. Mimochodom, so selekciou používaných foném súvisí aj to, prečo hovoríme s prízvukom, keď sa učíme cudziu reč ako dospelí. Zaujímavé je napríklad aj to, že deti najskôr začnú rozprávať jednotlivé slová, potom spojenia dvoch slov (väčšinou v správnom poradí, ale nie správne vyskloňované), ale žiadne trojslovné štádium už nie je. Po dvoch slovách prichádza štádium viacerých, dvoch, troch, štyroch... Deti robia často gramatické chyby preto, že sa naučia nejaké gramatické pravidlo, ktoré potom všeobecne použijú na všetko, aj na výnimky, či slová iného rodu (tatinov uterák = maminov uterák), a až neskôr sa učia výnimky a idú viac do hĺbky. Ako hovorím, každý si tu niečo nájde. Namiesto "parenting" kníh si radšej prečítajte toto, dozviete sa veľa zaujímavého.

"Early experience is critical to a child's later intellectual potential. Social isolation and lack of stimulation can stunt a child's sensory, motor, emotional and linguistic development. Brain wiring needs stimulation. Synapses wither and dendrites will fail to sprout without the steady buzz of neural activity that comes from new and varied experiences. Genes create the blueprint, but actually growing the neural networks inside each child's head requires a steady stream of vigorous interactions with other people, objects, places, and events in the world."

---

http://www.liseeliot.com/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?