Prekladateľ by mal byť neviditeľný v diele, ale nie v realite

Autor: Ivana Krekáňová | 13.10.2013 o 17:06 | (upravené 13.10.2013 o 20:12) Karma článku: 8,03 | Prečítané:  1715x

Problém neviditeľnosti prekladateľa v kultúrnom prostredí, ktoré obohacuje, ma zaujímal už dávnejšie, ale kým som o tom nezačala vyhľadávať informácie, netušila som, že problém takmer až anonymity prekladateľov umeleckých diel (svetlých výnimiek je bohužiaľ žalostne málo) nie je charakteristický len pre nás, ale už niekoľko rokov sa ním zaoberajú aj rôzne inštitúcie združujúce prekladateľov aj v Čechách či na európskej úrovni.

Možno si poviete, prečo by som práve ja, prekladateľka primárne neliterárnych textov, teda tých "odborných" či "komerčných", mala pociťovať potrebu či nebodaj oprávnenie vyjadrovať sa k aspektom literárneho, teda "umeleckého" prekladu. To, že ja v literárnej oblasti nepôsobím (a teda sa ma tento problém netýka priamo osobne), mi však nebráni rozpoznať kvalitu prekladu a vďaka teoretickému zázemiu si viem veľmi dobre predstaviť a aj oceniť, aká mravenčia a namáhavá, ale zároveň aj tvorivá a krásna práca to je.

V umeleckom preklade sa často zdôrazňuje požiadavka neviditeľnosti prekladateľa, čím sa myslí, že pri tých najkvalitnejších prekladoch nie je pri čítaní poznať, že to preklad je. Vo všeobecnosti by sa to dalo zhrnúť tak, že čím je preklad lepší, tým viac ho bude čitateľ vnímať ako originálne dielo a nebude pociťovať žiadne interferencie či rušivé prvky (áno, ja viem, že toto je veľmi zjednodušená definícia kvalitného prekladu, ale ponor do bahnitých vôd ekvivalencie v preklade by znamenal oveľa dlhší článok). Ako však uvádza Európska rada asociácií umeleckých prekladateľov (CEATL), paradoxom je, že ak čitateľ nevenuje pozornosť kvalite prekladu, tak potom sa kvalita prekladu ani nebude považovať za relevantný kultúrny faktor. A práve preto by mali byť prekladatelia viditeľní vo svojom kultúrnom prostredí.

Požiadavka neviditeľnosti prekladateľa v preklade je teda z hľadiska ekvivalencie oprávnená, ale to neznamená, že prekladateľ má byť neviditeľný aj v realite. Nepodceňujme slovenského čitateľa, je predsa natoľko rozhľadený, aby si bol dobre vedomý toho, že číta zahraničné dielo a teda že to dielo niekto preložil. Ak sa mu dielo v slovenčine číta ľahko a prirodzene, akoby to ani preklad nebol (čo je ideálny výsledok práce literárneho prekladateľa), o to viac si ten prekladateľ zaslúži, aby bola jeho práca ocenená aspoň tak, že nezostane v šedej anonymite jedného mena v tiráži.

A zaslúži si to aj preto, že práca literárneho prekladateľa je ohodnotená veľmi podpriemerne, a to nielen u nás, ale vo väčšine krajín (a dokonca platí, že slovenskí a českí prekladatelia sú v rámci Európy platení najslabšie) a mnohí prekladatelia ju robia ako "labour of love" popri inej zárobkovej činnosti, často preto, že ich to baví, že chcú kultúru svojho jazyka obohatiť o nejaké umelecké dielo. Pritom až 70 % kníh vydávaných na Slovensku patrí k prekladovej literatúre.

Prekladateľ je pritom autorom prekladu práve tak, ako je spisovateľ autorom originálu. Vydavatelia však stále vnímajú prekladateľov skôr ako poskytovateľov určitej služby a nie ako plnohodnotných autorov. Meno prekladateľa sa uvádza len v tiráži, často chýba pri anotácii knihy na stránkach internetových kníhkupectiev (tam je to ale často skôr chyba vydavateľa, že tento údaj neposkytne, keďže sa stáva, že pri niektorých knihách prekladateľ uvedený je a pri iných nie je), či pri recenziách preložených diel. V šiestich základných odporúčaniach CEATL-u sa uvádza, že prekladateľ by sa mal ako autor prekladu uvádzať vždy spolu s menom autora pôvodného diela.

To, že čitatelia spravidla nevenujú kvalite prekladu veľkú pozornosť (pokiaľ to nie je kritika zlého prekladu, tých sa nájde celkom dosť, ale to je pochopiteľné, ono je totiž oveľa zábavnejšie čítať aj písať o tom, ako sa niekomu niečo nepodarilo), je jedným z následkov neviditeľnosti prekladateľa a toho, že kvalitné preklady sú málo propagované, a pritom vzdelaný čitateľ by sa mohol aj podľa mena osvedčeného prekladateľa rozhodnúť o kúpe ďalšej knihy, ktorú ten istý prekladateľ preložil. A tým sa dostávame aj k prekladateľských oceneniam. Tie u nás nemajú takmer žiadnu publicitu, nie je o nich žiadne širšie povedomie. Schválne, vedeli by ste, ktorý umelecký preklad vyhral Cenu Jána Hollého za rok 2012 za preklad umeleckej prózy? Dobrý prekladateľ by pritom mohol byť skutočnou značkou kvality, práve tak, ako sú (väčšinou) literárne ocenenia značkou kvality ocenených autorov (a predajcovia kníh to aj patrične využívajú). "Porovnejme si to s organizací významnějších literárních cen: tam se v médiích v rozpětí několika měsíců stupňuje napětí od širšího výběru titulů (longlist) přes finalisty (shortlist) až po slavnostní vyhlášení vítěze. Nejenže se tím zvyšuje známost (a tedy i prestiž) ceny, ale je to i příležitost poskytnout čtenářům seznam titulů, které toho roku stojí za pozornost. Literárních cen je přitom (i u nás) mnoho, kdežto příležitostí k upozornění na kvalitní překlady pomálu." napísala prekladateľka z holandčiny Magda de Bruin Hüblová vo svojom článku "Překladatel? Kdo to je?" na iLiteratura.cz.

Prekladateľské ceny (a najmä ich propagácia) je len jedným zo spôsobov zviditeľnenia prekladateľa, uvádza ho napríklad aj Európska platforma pre umelecký preklad (PETRA) vo svojich odporúčaniach. CEATL uvádza, že v niektorých krajinách už začali vydavatelia kníh dokonca uvádzať krátky životopis prekladateľa v knihe, či jeho meno na obale a zozbierala aj zaujímavú galériu obalov kníh, kde je prekladateľ priamo uvedený, aby dokázala, že to vôbec nemusí knihu (z estetickej stránky) znehodnocovať. Veľmi potešiteľne, je tam aj niekoľko slovenských prekladov, čo znamená, že takáto prax nie je u nás tak nereálna a neznáma, ako by sa mohlo zdať.

Jeden zo spôsobov ocenenia prínosu prekladateľa a jeho práce sa však veľmi nespomína, a pritom práve tento by mohol byť pre čitateľa najzaujímavejší, pretože zatiaľ čo povedomie o ocenených prekladoch a uvádzanie mena prekladateľa na prominentnom mieste v knihe je žiaduce, neposkytuje možnosť nahliadnuť do komplexného sveta mnohých úskalí a zvláštností, prekladateľských orieškov, riešení reálií, a podobných aspektov, s ktorými sa prekladateľ musel popasovať. Mám na mysli nechať prekladateľovi v knihe krátky priestor, kde by sa práve tomu mohol povenovať. Mohol by tam uviesť, prečo si zvolil práve takú koncepciu prístupu k prekladu, či konkrétne riešenia prekladateľských orieškov. Vôbec by to nemuselo byť dlhé, stačilo by pol normostrany. Niečo také, ako napísal Viktor Janiš na konci českého prekladu Mandolíny kapitána Corelliho. Je to síce poňaté skôr ako poďakovanie prekladateľa za pomoc ľuďom, s ktorými preklad konzultoval, napríklad preklad a transkripciu gréckych reálií, telefonickú konzultáciu albánskych reálií, revíziu muzikologických záležitostí, lekciu zo staročeštiny a tak podobne. Už len takéto krátke poďakovanie dáva čitateľovi možnosť vidieť, aký veľmi náročný môže umelecký preklad byť.

Martin Kubuš mi hádam odpustí, že opäť používam jeho príklad, ale to je presne ten exemplárny prípad, ktorý ilustruje, na čo by také vyjadrenie prekladateľa bolo dobré. Pre vydavateľstvo Artforum preložil knihu kanadského spisovateľa Patricka deWitta Bratia Sistersovci a v jednej recenzii mu vytýkali spôsob, akým postavy medzi sebou hovoria, pretože používajú jemné vyjadrovanie bez vulgarizmov, aké by sa dali pri charaktere takých postáv očakávať. "Naozaj by som chcel vidieť drsných zabijakov z Oregonu, ako sa vyjadrujú takýmto priam poetickým jazykom". Martin Kubuš oponoval, že kritika jeho prekladu nie je oprávnená, keďže títo bratia sa tak vyjadrovali už v origináli, teda to bol jasný autorský zámer. Kritik toto pochopiteľne nemusí zistiť, pretože my ako čitatelia si nie vždy vyhľadávame všetky dostupné informácie o autorovi a interpretácie diela. A práve toto je jedna z vecí, ktoré by stačilo na konci knihy prekladateľovi spomenúť a nič z toho by sa nemuselo stať. Pol stránky v knihe by pritom pre vydavateľa neznamenalo žiadne dodatočné náklady, a čitateľ by si to prečítať mohol, ak by záujem mal. Alebo aj nie, ak ho to nezaujíma, práve tak, ako niekto číta predslov a niekto nie. Je to také ľahké, len chcieť. A bol by to veľmi účinný mostík medzi čitateľom a prekladateľom, ktorý nám tu zatiaľ chýba.

 


CEATL o "Visibility": "Paradoxically, this authorship of the translator mostly remains invisible. The better the translation, the more the reader will have the impression that s/he is reading the original text. However, if the general reader does not pay attention to the quality of the translation, translation quality will not be regarded as a relevant cultural and economic factor. This is why literary translators desperately need to be culturally visible as authors of their texts. Only then can they lay claim to a bargaining position that will permit their work not to be dashed off." - http://www.ceatl.eu/current-situation/visibility

Prieskum CEATL-u z roku 2007/2008: http://www.ceatl.eu/wp-content/uploads/2010/09/surveyuk.pdf

Hexalóg CEATL-u v anglickom jazyku: http://www.ceatl.eu/translators-rights/hexalogue-or-code-of-good-practice; Hexalóg CEATL-u po slovensky na stránkach SSPUL: http://sspul.sk/ceatl/hexalog/

Odporúčania organizácie PETRA v slovenčine (str. 21): http://www.sspul.sk/userfiles/odporucania_petra_sk.pdf a v angličtine (str. 12): http://www.petra2011.eu/sites/default/files/the_petra_recommendations_1.pdf

---

(aj na www.ivanakrekanova.sk)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?