Hneď v kempe sme prešli na druhú stranu rieky Altyn-Arashan, našťastie po moste. Asi hodinku stúpame hore údolím a potom sa stáčame doprava a stúpame lesom popri horskom potoku. Na mieste, kde ho musíme prejsť na druhú stranu, sme pochopili, že mostom akéhokoľvek druhu je už asi koniec. Je tam len pár brvien len tak ledabolo prehodených cez rozbúrenú vodu, ktorá sa valí okrem iného aj po nich a tak sú tak krásne klzké, ako len mokré drevo vie byť, ale našťastie sme sa všetci (aj všetko) dostali bez ujmy na druhú stranu.
Posledné ráno v kempe v údolí Altyn-Arashan
Po tomto sme prechádzali na druhú stranu
Počas prudkého stúpania lesom začalo najskôr mrholiť, potom pršať; v hustej vlhkej hmle vidíme len najbližšie stromy a blato pod nohami. Keď sme vyšli na trávnaté lúky nad hranicou lesa, narazili sme na ďalší potok, cez ktorý sa musíme dostať, čo ale už nie je tak jednoduché. Nakoniec sme ho po dlhšom a pozornom skúmaní a odhadovaní vzdialenosti jednotlivých použiteľných balvanov preskákali, tentoraz už nie úplne bez ujmy, ale nie je to také hrozné. Okolo nás stáda kráv a oviec a zahmlené ostrovčeky skál. Asi po dvoch hodinách hmly a mrholenia sa oblačnosť začína trhať a my pred sebou vidíme sedlo Ala-Kol (3800 m.n.m.), cez ktoré by sme mali zajtra pokračovať ďalej.
Prvé náznaky modrej oblohy nás hneď nabíjajú energiou; hmla má síce atmosféru, ale keď je na mieste, na ktoré sa už možno nikdy v živote nevrátite, vie to naštvať
Tam niekde pred nami je sedlo Ala-Kol...
...a tam pod nami je údolie Altyn-Arashan
foto Kreky:
Dnes budeme spať pod sedlom pri suťovisku, je tam rovné trávnaté miestečko, ktoré sa podľa množstva odpadkov pod skalami využíva na prespanie často. Už dávnejšie sme si všimli, že miestni nemajú vôbec zmysel pre udržiavanie čistoty v prírode (ani nikde inde, keď už sme pri tom), čo je tak trošku škoda. Konečne slnko, vyhrievame sa na karimatkách a čakáme na našich nosičov, okolo nádherné vrchy. Jednoducho pohoda.
Konečne pod sedlom Ala-Kol (a konečne slnko)
Hore sme vyšli okolo pol jednej, a keď sú už tri hodiny a naši nosiči nikde, začíname byť nervózni. Náš sprievodca Andrej ich chodí vyzerať, pýta sa kirgizských pastierov, či ich nevideli, ale nikde nič, nikto nikde. Štyri hodiny, nič, nervozita sa stupňuje. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme naspäť dole, do údolia by to trvalo asi tri hodiny, tak aby sme to stihli ešte za svetla. I keď opätovný prechod rozbúreného potoka (jedného i druhého) nás veľmi nenadchýna. Po polhodine zostupu sme narazili na prvého z našich nosičov a z jeho rozhovoru so sprievodcom sme pochopili, že zablúdili (čo je pri miestnej absencii akéhokoľvek značenia či konzistentnej cesty aj celkom pochopiteľné). Ten druhý je ešte stále dosť ďaleko za ním, ale nemusíme ísť dole, tak sa plní energie vraciame pod sedlo. No dobre, tak plní energie je dosť premrštené, ono vo výške nad tritisíc je každé stúpanie také prešľapovanie z nohy na nohu.
Naše miestečko na spanie
(tam nad nami - vľavo - je sedlo Ala-Kol)
2 x foto brch: blíži sa temná obloha (v tejto výške až nepríjemne rýchlo) a my sme stále bez stanov
foto Kreky
Na dnešný deň toho máme dosť, ale keď sme vyšli hore, zistili sme, že to ešte nie je všetko. Tento nosič má totiž pri sebe len jeden stan, ale našťastie mal variče a jedlo, takže sme sa aspoň najedli. Jeden stan stojí, a opäť začalo mrholiť. Druhý nosič dorazil niečo pred siedmou večer, je zatiahnuté a prší, rýchlo staviame aj druhý stan a zaliezame. V teple spacákov dúfame, že zajtra bude pekne, veci vyschnú a my vyrazíme cez sedlo Ala-Kol. Nuž, nádeje sa nesplnili tak úplne, ale to uvidíte nabudúce.