Smutná osamelosť v klube nenapraviteľných optimistov

Autor: Ivana Krekáňová | 5.6.2013 o 22:57 | (upravené 5.6.2013 o 23:08) Karma článku: 12,36 | Prečítané:  4888x

Niekedy je veľmi nebezpečné navštíviť alebo zahliadnuť miesto, s ktorým sa nám spája mnoho spomienok. V apríli 1980 pochovávajú v Paríži Sartra, a Michel Marini, ktorý sa pätnásť rokov vyhýbal Montparnassu, štvrti, v ktorej ho ešte stále prenasledujú prízraky minulosti, náhodou stretne Pavla Cibulku. Ten utiekol z Československa pred vyše tridsiatimi rokmi, na poslednú chvíľu unikol čistkám, ktoré zmietli Slánskeho a Clementisa. Vtedy dávno, pred pätnástimi rokmi, bol jedným z členov Klubu nenapraviteľných optimistov.

klub-nenapravitelnych-optimistu.jpgMichel mal vtedy len dvanásť rokov a nič ho nezaujímalo viac ako rock´n´roll, literatúra, fotenie a stolný futbal. Vzrušenie doby, kedy sa de Gaulle po rokoch vrátil, aby zachránil francúzske Alžírsko, sa ho vôbec netýkalo. Začínali sa používať slová ako dekolonizácia, zánik impéria, atentáty, legionári, mučenie, komunisti, alžírska vojna, Kuba, právo na sebaurčenie, nezúčastnené krajiny a studená vojna, ktorým veľmi nerozumel. Nudilo ho, ako sú si všetci všetkým istí, "každý vykládal svou vlastní teorii z výšin své hřady", ich bitky mu boli cudzie, netýkalo sa ho to. Dlho nepoznal veľa z rodinnej histórie, pretože deťom sa málokedy rozpráva, čo sa stalo pred ich narodením. Najskôr sú moc malé, aby tomu rozumeli, potom príliš veľké na to, aby počúvali. V tom roku 1959 sa však začali objavovať prvé trhliny, ktoré sa tiahli do dávnej minulosti. Jeho starší brat Franck narukoval do vojny v Alžírsku napriek nesúhlasu celej rodiny, rodinné hádky smerujú pomaly k nenapraviteľnému rozkolu a Michel hľadá únik v stolnom futbale, ktorý chodí najčastejšie hrávať do Balta.

V Balte však za tajomnými dverami so zeleným závesom natrafí na šachový klub. Jeho členovia sú imigranti z komunistických krajín východného bloku, ktorí majú niekoľko vecí spoločných. Všetci utiekli zo svojej zeme za dramatických okolností, opustili všetko, čo mali, rodinu. Niektorí nikdy komunisti neboli, iní boli do chvíle, než si uvedomili, aký je ten systém strašný, niektorí veria idei stále a snažia sa pochopiť, kde sa stala tá strašná chyba. Zvolili si slobodu, ale žili v Paríži ako tiene, prežívali na uliciach, v malých podkrovných izbičkách a hodinových hoteloch, a s diplomami, ktoré tu nikto neuznával. Ten pád z postavenia vzdelaných a zabezpečených do pozície takmer bezdomovcov bol rovnako neznesiteľný ako smútok a osamelosť. Vladimír, Werner, Imre, Igor, Leonid, Pavel. Nič nemali, nič neboli, len žili. V Klube nemuseli nič vysvetľovať, nemuseli nič hovoriť, aby si rozumeli. Boli na tom rovnako. Ako hovoril Saša: "Rozdíl mezi námi a ostatními je v tom, že oni žijí a my jsme přežili. Když člověk přežil, nemá právo si na svůj osud stěžovat, to by urážel ty, kdo tam zůstali."

Často sa im podarilo prežívať aj vďaka peniazom, ktoré im dávali Kessel a Sartre. Obaja sa niekedy v Klube objavili. Ich posadnutosťou bolo mať všetky papiere v poriadku. Rozprávajú sa po francúzsky, rozprávajú si zážitky s úradmi zo svojich zemí a hádajú sa, ktoré sú najabsurdnejšie. Rozprávajú si vtipy o Stalinovi ("To Stalin jednou ráno vstane, venku je velice krásně, a povídá slunci: Slunce, slunce, řekni mi, kdo je na světě nejkrásnější, nejchytřejší, nejsilnější? Slunce ani na chvíli nezaváhá: To ty, ó Staline, světlo světa! V poledne s tím Stalin přijde znovu: Pověz mi slunce, kdo je nejskvělejší, nejgeniálnější, nejpozoruhodnější člověk všech dob? Slunce tvrdí: To ty, ó nesmírný Staline. Před večeří Stalin neodolá potěšení znovu se slunce zeptat, kdo je nejlepší komunista na světě. A slunce mu odpoví: Tak hele, Staline, jsi cvok, psychopat a nebezpečný magor a můžeš mi vlézt na záda, protože teď už jsem na západě!") a najčastejšie nerozprávajú vôbec.

A mladý Michel postupne spoznáva ich životné príbehy. Príbehy kruté, plné čiernych dní a trhlín, ktoré nikdy nezmiznú. Príbehy ľudí, ktorí sa kvôli slobode vzdali všetkého. Chirurg, ktorý pracuje ako taxikár. Pilot, ktorý robí nočného saniťáka. Toľko zničených životov, ktoré mala tá doba na svedomí. Keď ma príbeh rozplače, znamená to, že nie je len smutný alebo tragický, ale že jeho smútok a tragičnosť sú podané majstrovským spôsobom. A zo všetkých životných príbehov, ktoré sa v Klube stretli, bol pre mňa najsmutnejší práve ten Sašov, ktorý sa ku koncu vynoril z jeho mrazivo temných leningradských spomienok. "Jsou knihy, které by měl člověk mít zakázáno číst příliš brzy. Pak se s nimi mine nebo se ho nedotknou." Tak.

"Víš, když jsem před deseti lety odešel ze Sovětského svazu, nebyl jsem na to nijak připravený. Musel jsem utéct rychle. Opustil jsem ženu, děti, práci. Rozhodl jsem se v minutě. Buď okamžitě zmizím, nebo mě čeká popravčí četa. Neměl jsem nic." ...

"Nikdy nemluvíš o své rodině."

"Ani já, ani ostatní. Myslíme na ně denně, každou hodinu. Nemáme naději, že je kdy uvidíme. Je to nemožné, nereálné a nebezpečné. Tak nic neříkáme. Uchováváme je v koutku své hlavy. Není chvíle, kdy bych si nekladl otázku, co dělá moje žena a moje děti. Vím, že oni na mě myslí taky. A je to k nesnesení."

Z nekonečného rozoberania dichotómie formy a obsahu mám väčšinou len chuť dať si pivo a neriešiť, a k polemikám sa vôbec nemienim pridávať, pretože sú tak zbytočné, ako sťažovať sa na dopravnú zápchu. Tak len dodám, že hoci obsah je tá dôležitá zložka, forma by ho mala dopĺňať a pozdvihnúť. Ak má kniha krásny obal, ktorý jej atmosféru podčiarkne a vystihne, je to akoby taký bonus navyše k príbehu. A obálka Klubu nenapravitelných optimistů je skutočne lahôdka, ktorú najlepšie ocenia až tí, ktorí si ju prečítajú. Ak na ňu natrafíte niekde na poličke v kníhkupectve, dobre si ju pozrite. Je skutočne krásna. Aj zvonku. Píše sa v nej, že v čítaní kníh je niečo iracionálne. Človek často na prvý dotyk a pohľad uhádne, či sa mu bude páčiť. Je to ako s ľuďmi. Stačí sa na nich raz pozrieť a viete, či sa spriatelíte, alebo nie. Knihu si ohmatáte, prebehnete zrakom pár slov na stránke, ovoniate papier a viete, či vám stojí za to tráviť v jej spoločnosti čas. Hneď ako som ju uvidela, vedela som, že áno.

Opisovať pocity o prečítanom práve na blog.sme.sk sa môže niekedy javiť ako čokoľvek od zbytočného po nudné, ale má to jednu príjemnú výhodu. Z času na čas sa v diskusii objaví niekto, kto má podobné chute a podelí sa o odporúčania na ďalšie zaujímavé literárne dielka. Stalo sa mi a som naozaj vďačná, pretože práve toto dielo mi odporučila diskutujúca germa. Vďaka, Jarka. Naozaj to bolo tak krásne, ako si hovorila. Naozaj to bolo tak smutné, ako si hovorila.

"Vrátili se mi Camille, Cécile, Pierre i Franck. Jako loutky, které se začnou trhaně pohybovat, jako neklidné sny, u nichž není jasné, jestli to jsou noční můry, nebo okamžiky štěstí. Mělo to mezi námi trvat věčnost, desítky let, vést k láskám a rozchodům, k naplněným životům a dětem. Všechno zmizelo, jako když vzplane věchýtek slámy. (...) Tehdy jsem si vzpoměl na to, co mi Igor i Saša každý zvlášť neustále opakovali: Jsi naživu, tak si nestěžuj, stát se ještě může cokoliv."

---

Jean Michel Guenassia - Klub nenapravitelných optimistů

Argo, 2012, z francúzskeho originálu Le Club des Incorrigibles Optimistes preložila Helena Beguivinová

Román získal v roku 2009 prestížne francúzske ocenenie Prix Goncourt des Lycéens

Jean Michel Guenassia sa narodil v roku 1950 v Alžírsku a hoci sa o Klube hovorí ako o jeho prvej knihe, nie je to celkom tak. V roku 1986 vydal detektívny román Pour Cent Millions, ktorý bol sfilmovaný. V roku 2002 sa rozhodol, že napíše svoje životné dielo a na románe pracoval šesť rokov. Na jeseň 2012 vydal Vysněný život Ernesta G., ktorý opisuje život českého lekára Josefa Kaplana a sčasti sa odohráva v socialistickom Československu. Argo ho pripravuje vydať ku koncu roka 2013.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?