Ako by to vyzeralo, keby Umberto Eco písal blog

Autor: Ivana Krekáňová | 27.3.2013 o 16:16 | Karma článku: 14,15 | Prečítané:  4459x

Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia, ktorí vyjadrujú svoje myšlienky zložitými konštrukciami, ktoré sú plné -izmov a čo najdlhších cudzích slov, väčšinou buď nemajú čo povedať a len sa tvária ako intelektuáli (už je stará známa vec, že ak človek má čo povedať, dokáže to povedať aj jednoducho), alebo by aj možno mali čo povedať, ale povedať to nevedia, alebo by aj vedeli, ale potrebujú sa cítiť dôležito. A ako všetci vieme, najlepší spôsob vzdelanca, ako sa cítiť múdro a dôležito, je vyjadrovať sa tak, aby mu plebs nerozumel. A ak si nejaký múdrejší príslušník plebsu preloží do bežnej reči, čo tým chcel básnik povedať, často zistí, že vlastne ani nič.

eco_cover.jpgUmberto Eco je ten typ vzdelaného človeka, ktorý mi je nadmieru sympatický. Najmä preto, že svoje myšlienky nepotrebuje za každú cenu zaobaľovať do sofistikovaných vzletne znejúcich vyjadrení popretkávaných latinskými či francúzskymi výrazmi. Vyjadrovať sa tak dokáže, stačí si prečítať napríklad niektorú z jeho odborných štúdií z oblasti semiotiky, ale nepotrebuje to robiť za každú cenu a nemá žiadny problém písať aj o banalitách alebo triviálnostiach, ak má na to práve chuť. A ukážkou toho, aký vie byť vtipný a priamočiary, je aj výber z jeho článkov, ktorý vyšiel pod názvom La Bustina di Minerva (po česky vyšlo ako Poznámky na krabičkách od sirek v roku 2008).

Články písal v rámci svojho stĺpčeka v novinách L´Espresso a tak majú približne rovnaký rozsah dvoch - troch stránok, ale témy viac než rôznorodé, od vážnych politicko-etických až po hravo-vtipné satiry. Asi tak by vyzeral jeho blog, ak by nejaký písal, a bol by určite mimoriadne obľúbený, aspoň pre tých, čo vedia taliansky. Umberto Eco totiž vo svojich Poznámkach dokázal, že vie napísať zaujímavý, poučný, alebo jednoducho len zábavný článok nielen na tému klasického vzdelania, diskurzívnych stratégií či toho, ako sa v priebehu času menilo vnímanie vojny, ale napríklad aj o televíznych príhodách inšpektora Derricka, o Kate Winslet a Titaniku, alebo aj o tom, ako by vyzerala historická reportáž z roku 2090. Alebo o počítačoch.

"Dosud se nevěnovala dostatečná pozornost nové náboženské válce, která nepozorovaně proměňuje současný svět.
Dnešní svět se totiž rozdělil na uživatele počítače Macintosh a uživatele počítačů kompatibilních s operačním systémem MS-DOS. Jsem hluboce přesvědčen, že Macintosh je katolický a DOS protestantský. Co víc, Macintosh je nejen katolický, ale přímo protireformační, a je v něm patrné jezuitské ratio studiorum. Je veselý, přátelský, smířlivý, říká věřícímu, jak má krok za krokem postupovat, aby dosáhl ne-li království nebeského, tak alespoň okamžiku konečného vytištění dokumentu. Je to katechismus, podstata zjevení je vysvětlena srozumitelnými poučkami a okázalými ikonami. Všichni mají právo na spásu.
DOS je protestantský, ba přímo kalvinistický. Předpokládá svobodnou interpretaci Písma, vyžaduje osobní, bolestná rozhodnutí, zavádí rafinovanou hermeneutiku, považuje za samozřejmé, že spásy nedosáhne každý. K fungování systému je nutná vlastní interpretace programu: daleko od bujarého barokního společenství se uživatel uzavírá do samoty své vnitřní trýzně."

Je to vskutku vynikajúci výber. Pri písaní týchto stĺpčekov sa totiž riadil tým, ako sám hovorí, že nemá zmysel písať, že je zlé zabiť mamu, keď všetci súhlasíme s tým, že také konanie nie je správne. To by podľa neho bola len demagogická exhibícia vznešených citov. Skôr má cenu vyjadriť sa k tomu, ak sa časť ľudí domnieva, že je správne - s posvätením štátu - zabiť toho, kto zabil mamu. A hoci články sú hravé, vychádzajú z toho, čo ho pobúrilo. Nie vždy, ale často. Napríklad aj v prípade toho, ako by vyzerala rozprávka o Červenej čiapočke v politicky korektnej verzii (dokonalá satira, ten určite nevynechajte). Alebo o vymierajúcom umení korektúry a prekvitajúcom umení všeobecnej chvály (ktorej následkom sú presne tie otravne oslavné blurby na prebaloch kníh); na čo nám môže poslúžiť čítanie klasických diel; o tom, čo Francúzi volajú esprit d´escalier (tej nepríjemnej a bohužiaľ častej situácii, kedy vám správna odpoveď napadne až vtedy, keď je vám už nanič); o precvičovaní pamäte; či veda je alebo nie je demokratická  politickom zmysle slova, alebo aj tom, že užitočnosť použitia sprostého slova tkvie práve v jeho výnimočnosti a ak nadávame príliš často, práve o túto výnimočnosť prichádzame.

"Už si nevzpomínám, kdo co řekl, ale na kongresech je nejlepší právě to, že na konci jste o pár myšlenek bohatší, a jejich otcovství je sporné."

Je tam politika, história, etika, lingvistika, rasizmus, médiá, ale aj minipoviedky či fiktívne príbehy z tretieho tisícročia. Takéto výbery majú okrem rôznorodosti ešte jednu veľmi príjemnú vlastnosť. Môžete ich čítať aj polroka, vždy si ich otvoriť na akejkoľvek strane a pokračovať. Alebo preskakovať. Alebo sa k niektorým článkom vracať. Podľa nálady.

"Každý, kdo píše knihy a spolupracuje s tiskem, často dostává žádost o rozhovor. Když se nad tím zamyslíme, je to divné: má-li někdo spoustu příležitostí vyjádřit své myšlenky, nevidím důvod, proč by je musel vyjadřovat ještě jednou."

"Ach, ti intelektuálové. Jediný sport, který dokážou pěstovat, je strach, že knihám nastávají zlé časy. Toho brouka mají v hlavě už od doby klínového písma."

---
Umberto Eco - Poznámky na krabičkách od sirek
Vydal Argo v roku 2008 v preklade Zory Obstovej

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?