Alternatívna história s fuksovským nádychom - Spěšný vlak Ch.24.12.

Autor: Ivana Krekáňová | 25.2.2013 o 22:00 | (upravené 25.2.2013 o 23:00) Karma článku: 7,49 | Prečítané:  742x

Dva roky po konečnom víťazstve Nemecka v druhej svetovej vojne nie je Walter Fleischer, pôvodne Martin Řezníček, nič viac než dvadsaťročný starec unavený životom (pretože každá vojna je strojom na mladých starcov), ktorý žije zo dňa na deň v malom mestečku Chrud v Bayern-Böhmen Land. Ľudia síce neoslavovali víťazstvo Ríše (oficiálne) nadšenými ováciami, ale ani z neho nie sú ktovieako nešťastní, hlavne že prežili a už je to za nimi. Na stenách školských tried visia mapy Ríše s hranicami deliacimi Európu do pravidelných zemských celkov, žiakom sa premietajú nové filmy Leni Riefenstahlovej, do módy prišlo obchodné využívanie objavov z dielní magického spoločenstva Thule.

jan-polacek--spesny-vlak-ch-24-12.jpgWalter je jedným z tých, ktorí v roku 1951 vojnu rozhodli, pretože sa ako elektronik zúčastnil transkontinentálneho náletu na Ameriku, ktorý umožnila tajná nemecká zbraň - mystická energia prasily vrilu. Vďaka nej dokázali zhodiť na New York a Washington dve genzai bakudan, uránové štepné pumy japonskej výroby (pun intended?). Teraz pracuje ako zametač ulíc a žije sám v starom dome s domácou Steinovou. Otec, neomylný pedant a vysoký úradník z Komisariátu, sa obesil, matka neschopná samostatne myslieť a prijať realitu, ktorú každý deň vidí, dožíva v útulku.

Ríša sa pomaly mení. Hitler odlieta na pravidelné meditačné pobyty do Tibetu za Heinrichom Harrerom, práve zatkli Himmlera, aby ho súdili za zločiny proti ľudskosti, Alten Kameraden sú pomaly zatláčaní do úzadia, začína sa nové kolo procesov a previerok, zakladajú sa tajné české spolky, kde sa bude hovoriť len česky, už nie je až také nepredstaviteľné zmeniť si meno z nemeckého naspäť na české... To všetko je ale len kozmetické a povrchné vyrovnanie sa s vojnovými zločinmi, ktoré propaganda využíva na to, aby predstavila Hitlera v novom svetle - ako mierotvorcu.

Ako sa hovorí, nie kríž, ale svastika nám prinesie vykúpenie. Führer Unser im Himmel, geheiligt werde dein Name. Komisariáty sú stále plné udavačov a udaných a úradná pozvánka na výsluch je (možno až na nočné pochody Hitlerjugend) tou najhoršou nočnou morou. A na východ stále smerujú vlaky s malými zamrežovanými okienkami a ľudia vedia len to, čo im oficiálna propaganda povie. Napríklad to, že na východe sa stavajú nové mestá a povolenie vysťahovať sa tam dostanú len tí, ktorí poslúžili Ríši, za odmenu. Buričské letáky síce tvrdia, že na východe je hlad, nie je tam čo jesť a ľudia tam jedia mačky alebo niečo ešte horšie, a mimoriadne vlaky nesmerujú do nových miest, ale do starých koncentrákov, ale kto by tomu veril.

Alternatívna história je vďačná, a často veľmi zaujímavá téma, ako ukázať, čo by bolo keby, ale v tomto prípade je výsledok veľmi zvláštny. Jan Poláček totiž celé historické pozadie románu využil len ako prostriedok na vykreslenie nielen smutnej osobnej tragédie predčasne zostarnutého Waltera Fleischera, ale celého obyvateľstva malého českého mestečka. A podarilo sa mu to mimoriadne dobre, čo inými slovami znamená mimoriadne depresívne. Tou bezútešnou atmosférou života v Ríši, kde sa vyučujú mystické náuky na popud jediného muža a kde sa diskutuje o Lebensborne ako o úplne normálnej veci, je presiaknutá každá strana knihy. Všetci chcú to staré známe: nechajte nás na pokoji, nech si môžeme žiť svoj život a o nič sa nestarať, ale to bohužiaľ v žiadnej totalite nie je až také jednoduché. Pre obyčajných ľudí je život v Ríši realita, netušia, aké by to bolo, ak by vojna dopadla inak. Predtým, ako som sa do knihy pustila, som niekde čítala, že svojim tónom pripomína temné zákutia románov Ladislava Fuksa, a po prečítaní môžem potvrdiť, že to je naozaj tak.

Aby som sa vrátila k tomu, čo som pôvodne chcela povedať. Nečakajte ďalšieho Muža z vysokého zámku, ani akčný príbeh plný intríg a udávaní. Alternatívna história je vďačná téma, ale román Spěšný vlak Ch.24.12. je výnimočný ani nie tak dejom, hoci ten je zaujímavý sám osebe, ako skôr svojou atmosférou. A tá temná, depresívna fuksovská atmosféra je prostriedkom k tomu, aby nám ukázala niektoré ľudské vlastnosti. Naivitu neveriť a slepotu nevidieť, že sa niečo zlé deje (na východe to musí byť oveľa lepšie ako tu, odchádzajú tam predsa samí dobrí ľudia); postoj "veď my sme boli len obyčajní ľudia, ktorí plnili rozkazy, tak prečo nám potom hovorili vraždiace beštie", ktorý tak dobre popísal Christopher R. Browning vo svojej štúdii Ordinary Men; prispôsobovanie sa realite, hoci máme nejasný pocit, že niečo je veľmi, ale veľmi zle, tak ako predavačka, ktorá si vydobyje, aby každý Sonderzug zastavil na pár minút na vedľajšej koľaji, aby mala čas predať svoju polievku a nezaujíma ju, prečo z neho nikto nemôže vystúpiť, hoci idú za odmenu za lepším. A práve to je to, v čom je Spěšný vlak Ch.24.12. výnimočný. Určite neodporúčam ľuďom, ktorí trpia depresiami, ale všetkým ostatným áno.

Jan Poláček - Spěšný vlak Ch.24.12.
Nakladatel: Argo, 2010

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?