To, čo je tá skutočná zodpovednosť, som pochopila až neskôr. Keď mal môj otec svojho mesačného vnuka v náručí a povedal mi: „Je neuveriteľné, čo všetko musíš svoje dieťa naučiť. Ako sa má otočiť, ako si má rukou chytiť fľašku, ako sa zdvihnúť... Neuveriteľné tisíce hodín, ktoré mu musíš venovať, aby si ho všetko naučila."
Vtedy som sa len usmiala. Prázdne slová. Treba ho nakŕmiť a uspať, upokojiť keď plače, prebaliť. Nič ťažké, nič svetoborné. To dokáže každá, každý. Ale ako rastie, začínam si uvedomovať, čo mi tým chcel povedať. Začínam si uvedomovať, čo je vlastne tá obrovská zodpovednosť. Byť s ním každú minútu, každú hodinu. Vtedy, keď je to dôležité. V tých chvíľach, ktoré sa mu neskôr poskladajú do čriepkov spomienok a vyskladajú jeho povahu, jeho osobnosť. Byť s ním v tých dôležitých chvíľach a dokázať ho naučiť reagovať, naučiť ho, čo by nemal a čo by mal, čo je správne a čo nie.
Byť s ním vtedy, keď prvýkrát pocíti nenávisť. Nespravodlivosť. Hnev. Bezbrannosť. Šťastie. Keď zistí, že nemôže mať všetko, čo chce. Keď stratí niečo, čo má rád. Keď prvýkrát zažije poníženie. Pocíti prevahu silnejšieho. Sladkú príchuť pohŕdania. Keď zažije opojenie. Lásku. Znechutenie. Povznesenie. Sklamanie z odmietnutia. Ľahkosť povrchnosti. Príťažlivosť pokrytectva. Nekonečné obzory predstavivosti. Radosť z tvorivosti. Uznanie. Výsmech. Krásu hudby. Zvláštny svet svojich snov. Nočnú moru. Keď mu niečo spôsobí takú duševnú bolesť, že sa nedokáže nadýchnuť. Keď pocíti, aké to je byť krutý. Aké to je obetovať sa. Vzdať sa niečoho. Darovať. Byť pre niekoho neviditeľný. Byť pre niekoho dôležitý. Keď si uvedomí tichú vznešenosť prírody. Keď začne vnímať príbehy. Keď prvýkrát niečo vytvorí a prvýkrát niečo zničí. Keď uvidí čiernobiely svet predsudkov. Keď si uvedomí, že existujú rôzne odtiene sivej. Keď niečo zachráni. Keď mu niekto pomôže. Keď začne spoznávať svet.
Tie neuveriteľné tisíce hodín, aby sa vyformovala jedna ľudská bytosť. To sú tie neuveriteľné tisíce hodín obrovskej zodpovednosti.