reklama

Freska devätnásteho storočia v podaní Umberta Eca

Umberto Eco, ako sám napísal, si vo svojom najnovšom románe Pražský hřbitov vymyslel len jednu jedinú postavu - tú hlavnú, kapitána Simone Simoniniho, aby na pozadí jeho života vystaval fascinujúcu fresku druhej polovice devätnásteho storočia. Všetky ostatné postavy naozaj existovali, a to vrátane Simoniniho dedka, tajomného autora listu abbému Barruelovi, ktorý znamenal počiatok genézy Protokolov sionských mudrcov. Práve tento jeden z najslávnejších falzifikátov, kde židia otvorene hovoria o svojich plánoch na ovládnutie sveta, fascinoval Eca už dávno (tak ako ho fascinujú falzifikáty vo všeobecnosti a to, ako ovplyvňujú naše historické myslenie) a tak práve prostredníctvom Simoniniho opísal dobu, ktorá mu dala vzniknúť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)
Obrázok blogu

V devätnástom storočí totiž vznikli moderné pojmy nacionalizmu ( „Někdo řekl, že vlastenectví je poslední útočiště chátry, kdo nemá mravní zásady, obvykle sa zahalí do praporu a pancharti se vždycky dovolávají čistoty své rasy. Národní totožnost je poslední zbraň vyděděnc ů.") a najmä antisemitizmu („...mám dojem, že právě v těch letech se v některých novinách začalo používat krásného výrazu antisemitizmus..."), ale hlavne ich obsah; bola to doba parížskych salónov a ruskej tajnej polície; doba posadnutosti slobodomurármi a tajnými sektami, svetovými spiknutiami a konšpiráciami (jed alkohol šíria židia a slobodomurári; židia používajú krv kresťanských chlapcov pre svoje rituály), čiernymi omšami a satanizmom, keď si študenti začali šepkať o akomsi komunistickom manifeste; a Eco nám tu predstavuje univerzálnu príťažlivosť konšpiračných teórií („Znal jsem spoustu osob, které se obávali komplotu nějakého skrytého nepřítele. Pro dědečka to byli Židé, pro jezuity zednáři, pro mého garibaldiovského otce jezuiti, pro policie poloviny světa bavorští ilumináti..."). Román navyše obsahuje aj ikonografie väčšinou z Ecových archívov, a tak nostalgicky pripomína čítanie starých dobrých dobrodružných románov. Ale vráťme sa na začiatok.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Simone Simonini neznáša takmer všetko a všetkých .... a síce je napoly Francúz a napoly Talian, Francúzov neznáša („nikdo se jim nevyrovná ve stavění barikád z jakékolic příčiny"), ale Talianov a kňazov („...opakují, že jejich království není z tohoto světa, a chňapou po všem, co mohou urvat...") neznáša tiež, a okrem toho aj jezuitov a ženy, Nemcov považuje za najnižšiu formu ľudstva, ale najviac zo všetkého nenávidí Židov („...jak to říkal filozof? Nenávidím, tedy jsem!"). Začína svoje rozprávanie písaním denníka v Paríži („...co dodat, od chvíle, co na vás za každým rohem v dálce vybafne to ořezávatko, Eiffelova věž, Paříž už není to, co byla..."), pretože zisťuje, že si niektoré veci nepamätá a tak sa rozhodne využiť metódu vtedy takmer neznámeho doktorka Freuda, ktorého náhodou stretne v parížskej kaviarni („Redukovat všechno na sexualitu, to se mi zdá přehnané...") a písaním sa chce ako nejakou formou autohypnózy dopracovať k vytesneným spomienkam a k tomu, prečo ich vlastne vytesnil. Ale aby to nebolo až také jednoduché, zdá sa, že je z neho rozdvojená osobnosť (a obe do denníka píšu to, čo si pamätajú). A aby to už vôbec nebolo také jednoduché, tak do denníkových zápiskov vstupuje rozprávač, ktorý ich niekedy (pre potreby čitateľa) trochu uhladí a zhrnie (aj napriek tomu je ale dej na päťsto stranách tak chronologicky komplikovaný a prešpikovaný takým množstvom postáv, že na konci je tabuľka kde čo a kedy - ako ale hovorí sám autor, to je len dodatok pre rýpalov, čitateľ si to vychutná aj bez toho).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A keď už sme pri tom vychutnávaní, tak pri čítaní tejto knihy som bola v kuse hladná, pretože si to na svoje prídu medzi inými aj gurmáni - Simonini je totiž fanatický vychutnávač dobrého jedla („...ach, rozkošné jehněčí alla piemontese, s nádivkou z pečeného bílého masa, červeného masa, vařeného hovězího, vykostěné vařené slepice, vařené kapusty, čtyř celých vajec, reggiánského parmezánu, muškátového oříšku, soli a pepře, přičemž omáčka vznikala na bázi výpečk ů, másla, stroužku česneku a větévky rozmarýnu...") a tak sa tu napríklad dozviete aj Dumasov recept na korytnačiu polievku, alebo recept na vychýrenú sicílsku pochúťku acqua cotta. To len tak na okraj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Simonini sa dostane od falšovania bežných notárskych dokumentov (takýto závet môj strýko určite CHCEL napísať, len to nestihol) až k politicky závažným konšpiračným dokumentom, ktoré vyrába na objednávku tajných služieb (vďaka ktorým pochopí, že ľudia proste musia mať nepriateľa) a je to práca, v ktorej je dokonalým majstrom. Spomína na to, ako sa stretol s Dumasom a ako sprevádzal Garibaldiho na jeho ťažení na Sicíliu, zažije Parížsku komúnu, a na tomto historickom pozadí využíva svoju nenávisť voči Židom, aby vymýšľal a vyrábal „autentické" konšpiračné dokumenty, počínajúc základným dokumentom Dreyfusovej aféry až po svoje celoživotné dielo, Protokoly sionských mudrcov, ktoré si u neho objedná ruská tajná služba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samotný židovský cintorín v Prahe je tu synonymom temného miesta spiknutia na ovládnutie sveta. V románe tak môžeme sledovať historicky pravdivú a naozaj fascinujúcu genézu vzniku Protokolov sionských mudrcov, od abbého Barruela, cez literárne fikcie Eugena Sua a Alexandra Dumasa, až po spisy Maurica Jolyho a Herrmanna Goedscheho, ktoré z nich vychádzali a prezentovali sa ako historická pravda (a ktorí všetci aj v knihe vystupujú ako reálne postavy). Eco okrem toho uviedol na scénu aj množstvo polozabudnutých historických postáv tajných služieb (ruskej, piemontskej, parížskej) a protižidovských aktivistov (Toussenel, Brafman, Drumont, mystifikátor Léo Taxil). Okrem nich sa tu ale mihnú aj už spomínaní Freud, Dumas, Garibaldi, Dreyfus...jednoducho vynikajúce historické čítanie a fabulátor Umberto Eco tak, ako ho máme radi. Je to presne ten druh Ecovho historického románu, ktorý si na druhýkrát vychutnáte ešte viac, aj keď púšťať sa do päťstostranovej knihy dvakrát za sebou je už aj pre bibliofila masochizmus.

---

P.S. Len tak na úplný okraj, vďaka diskutujúcemu Vetulus de Montanis tu máme nemenej fascinujúci link na zistenie, že sám veľký p. Kočner verí v pravosť Protokolov (tretia odpoveď zdola). On si to totiž vygúglil, aby ste vedeli.

Ivana Krekáňová

Ivana Krekáňová

Bloger 
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  4x

STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík:  Expedícia KirgizskoZápisník bibliofilaRoad trip Čierna HoraTrek v nepálskych HimalájachKorzika s ľahkou turistikouVýlety s čvirikomFotopotulkyLapidárium

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu