Postapokalyptická klasika – Chvalozpěv na Leibowitze

Autor: Ivana Krekáňová | 26.2.2012 o 21:37 | Karma článku: 5,76 | Prečítané:  544x

Svet po jadrovej katastrofe. Civilizácia, ako ju poznáme, už neexistuje. Po „plamennej potope", ako si túto katastrofu pripomínajú tí, ktorí prežili, prišiel démon (pretože pamätajú si najmä mnísi v kláštoroch) zvaný „Spad" (nikto už nevie, ako ten Spad vlastne vyzeral, ale vedia, že to bol démon). Vitajte vo svete Waltera M. Millera, človeka, ktorý napísal jediný román, a navždy ním zmenil postapokalyptický žáner. A nie len ten.

leibowitz.jpgV albertiánskom kláštore niekde na vyprahnutom americkom juhozápade sa mnísi rádu blahoslaveného Leibowitza (ktorého zlynčovali v prvých rokoch šialenstva po katastrofe a po ktorom uchovávajú vzácnu relikviu - papierik s odkazom „Libru pastrami, plechovku zelí, šest baget - přinést domů Emmě") snažia uchovať pre poznanie, ktoré možno raz opäť príde, to, čo zo starej a už zabudnutej civilizácie ostalo. A nie je toho veľa, pretože v prvých rokoch po katastrofe sa nenávisť tých, čo prežili, obrátila proti tým, ktorí za to údajne mohli - všetkým vzdelaným a všetkému, čo by mohlo zachovať vedomosti.  Mnísi sa snažia vo svojom kláštore uchovávať útržky zabudnutého sveta, hoci im vôbec nerozumejú (technický výkres relé - čo je to relé?), ale veria, že raz príde čas, kedy niekomu dajú zmysel.

A ten čas príde, pretože román je rozdelený na tri samostatné časti (Fiat homo, Fiat Lux, Fiat voluntas tua), pričom tá posledná sa odohráva takmer tisícročie po tej prvej. Je ale poznanie práve to, čo nás zničilo? Alebo je to vykúpenie? Aká je hranica medzi dobrom a zlom? Bude prekliaty ten, kto umožní zomrieť trpiacemu? Zopakujeme chyby, ktoré nás stáli takmer našu existenciu? Civilizácia pomaly povstala, hordy zdegenerovaných sa zmenšili, opäť sa objavila elektrina, a neskôr aj, nevyhnutne, opäť Lucifer (nukleárne bomby). Dokážeme sa teraz zachrániť? Alebo sme sa ocitli opäť tam, kde predtým, ale teraz je to horšie? Teraz, keď tu máme zákon o radiačnej pohrome, ktorá umožňuje eutanáziu pre ožiarených, ale len po náležitom zákonnom postupe?

Všichni víme, co by se mohlo stát, kdyby vypukla válka. Ještě jsme se nezbavili genetické degenerace, která nás provází od posledního pokusu člověka o vyhlazení sebe sama. Tenkrát, v době svatého Leibowitze, možná nevěděli, co by následovalo. Nebo i věděli, ale nevěřili tomu, dokud to nezkusili - jako dítě, které ví, co muže způsobit nabitá pistole, ale ještě nikdy nestisklo kohoutek. Ještě neviděli miliardu mrtvol. Neviděli mrtvě narozené, znetvořené, odlidštěné, slepé. Neviděli šílenství, vraždění a nepříčetné ničení. Tak to udělali a uviděli.  (...)  Děti moje, nemohou to udělat znovu. Jedině rasa šílenců by to mohla udělat znovu." No, hádajte.

Ak sa vám zdá, že takýto postapokalyptický príbeh je už ťažké klišé, máte možno pravdu, ale Walter M. Miller napísal svoj román Chvalozpěv pro Leibowitze (v origináli ako A Canticle for Leibowitz) ešte v roku 1959, a hneď nasledujúci rok zaň dostal cenu Hugo a odvtedy už bol vydaný nespočetné množstvo krát a zapísal sa medzi tie najkultovejšie scifi príbehy. To, že ho písal za studenej vojny, kedy sa svet triasol v strachu pred bombami dvoch veľmocí, nič neuberá na autenticite jeho myšlienok. A na tom, čo sme my vlastne za ľudia. A na konflikte vedy a viery. A na tom, že túžbu po poznaní len tak niečo nezastaví. Je to vynikajúce čítanie, jedno z mála tých, ktoré si na druhýkrát vychutnáte ešte viac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?