Smutné volanie Sándora Máraia za stratenou krajinou

Autor: Ivana Krekáňová | 10.2.2012 o 23:23 | Karma článku: 5,94 | Prečítané:  901x

Sú knihy, o ktorých sa píše veľmi ťažko. Buď sú tak zvláštne či originálne, že je veľmi ťažké ich niekomu sprostredkovať, alebo je v nich toľko zaujímavého, že človek ani nevie, čím začať a čo z toho vybrať. Knihy, z ktorých by ste najradšej citovali každú druhú vetu. Knihy, kde na každej stránke, ktorú náhodne otvoríte, nájdete niečo, čo stojí za to zapamätať si.

marai.jpgRomán „Země, země...!" od Sándora Máraia patrí k tým druhým. A ja, verná svojej tradícii čítať na cestách to, čo je s tým prostredím nejakým spôsobom spojené, tak, ako som čítala Suite Francaise v Paríži, Rohintona Mistryho v Nepále a Frankensteina v stane pri Ženevskom jazere, vzala som si túto knihu na výlet k Balatonu, a prostredie maďarských viníc ešte umocnilo jeho nádherné poetické volanie za Maďarskom, za tou stratenou zemou, ktorá sa už nikdy nevráti, ktorá už po vojne nikdy nebude taká ako predtým.

Ale zároveň sú to úžasne (a veľmi, veľmi realisticky) napísané spomienky človeka, ktorý mal svoju zem naozaj rád. Nebol na ňu nacionalisticky pyšný, ale mal ju naozaj rád. Spomienky na to, aká bola zatemnená Budapešť v štyridsiatom štvrtom. O dobrodružných mesiacoch po skončení blokády. O tom, ako sa v tej vybombardovanej Budapešti žilo. Ako všetci čakali, že „prechodná" situácia skončí a v Maďarsku sa bude zase žiť po starom a dobre. O krutosti, ktorá je nadčasová. Že hlupáci sú vždy a všade, a môžu byť nebezpeční, ak sa spoja s mocou. O prekladaní ako o lúštení tajného kódu. O stretnutiach po vojne a o nenávisti, ktorú nič neukojí:

„Nenávist, a proč? Protože ten druhý to přežil. Protože netrpěl tolik a tak jako on. Protože tomu, jenž trpěl, nebylo poskytnuto zadostučinění okamžitě. Nenávist, protože všecko je málo, každý trest a každé zadostučinění je málo. Protože trest, který si tento svět zasluhuje, nemůže být dosti krutý. Protože odškodnění, v něž někdo doufá, nemůže být dostatečně štědré nebo hojné. Protože jiní dostali nebo si naloupili víc."

Fascinovalo ma napríklad jeho rozprávanie o tom, ako sa on, ako „buržoázny maďarský spisovateľ" prvýkrát stretol s oslobodzujúcimi Rusmi (čo sa tak veľmi podobalo na rozprávanie mojej starej mamy): „Seděl jsem potmě, v té velice zvláštní tmě, a naslouchal dělostřelbě, která s jednotvárností továrních strojů rachotila nocí a ničila všechno, co o pár kilometru dál znamenalo pro mne domov a obraz světa... a snažil jsem se představit si, jak zní otázka, kterou tento zdravý, světlovlasý a slovanský voják v prošívaném vaťáku položí mému světu. O „odpovědi" jsem nepřemýšlel, protože jsem věděl, že takové „odpovědi nelze určit. (...)  Ale snažil jsem se představit si, co po mně ten ruský voják chce. Samozřejmě si odnese prase, pšenici, olej; uhlí a stroje, o tom nebylo pochyb. (Tehdy jsem ještě netušil, že si odvede i lidi.) Co však bude ještě chtít kromě prasete, pšenice, oleje?" Ako veľmi im nerozumeli, ako veľmi im boli cudzí. Myslením, správaním. Ako prišli do panskej vily na obed ruskí dôstojníci, ktorí pri odchode pobozkali ruku domácej a panej a potom tam poslali šoféra so samopalom pre zlato. „Taková už je válka, vždycky strašlivá, a zablácené holínky vždycky dupou v cizině po rukopisech." Ako veľmi zovšeobecňujúci taký pojem „Rus" vlastne je, pretože Ukrajinec od Bielorusa sa od seba v mnohom líšia. Boli rozmanití, cudzí, zložití a nepochopiteľní. Detinskí, niekedy divokí. Rýchlo pochopil, že v Rusoch je akási inakosť, ktorej človek zo západnou výchovou (za ktorého sa považoval) nerozumie.

Sándor Márai videl okolo seba a veľmi dobre chápal hrozbu, ktorá sa sťahovala nad jeho krajinou, nad jeho „zemou". Dobre chápal, že pre sovietsky režim je vždy dôležité len to, či môže použiť človeka alebo surovina. Po prvýkrát ho obklopili ľudia, ktorí ako jednotlivci prežili veľké sovietske obdobia, „prevýchovy", čistky, likvidačné ťaženia proti kulakom, menševikom, trockistom... Ľudia, ktorí vedeli, ako zmizne ten, koho už Sovieti nevedia alebo nechcú použiť. „Žil jsem v těch týdnech mezi těmi, které tento systém vychoval, a nepotřeboval jsem k tomu nijak zvlášť vyvinutou fantazii, abych si představil, co nás v Maďarsku očekává, co čeká Evropu a svět, až tento systém jednoho dne rozšíří svou moc." Zazvonenie zvončeka pri dverách ešte nevyvolávalo des, ale ľudia už začínali miznúť. Aká je zodpovednosť jedinca, keď štát, ktorého je občanom, pácha morálne nezákonnosti?

On sám to nevydržal a odišiel, najskôr do Švajčiarska, kde sa zamýšľal nad tým, čo sa stalo s východom a západom, a či sa má vrátiť do krajiny, ktorú miluje, ale ktorú už začal zachvacovať paranoja teroru štátnej bezpečnosti. Nakoniec sa vrátil zo západu domov, pretože chcel slobodne písať po maďarsky. Rýchlo zistil, že to už nejde, ale napriek tomu nechcel Maďarsko opustiť. Čakal, čakal...Čakal dlhých devätnásť mesiacov v atmosfére strachu a spoznával nové Maďarsko, ktoré už nemalo s tým starým nič spoločného. Život bol akoby potiahnutý pavučinou, šíriacou sa z Kremľa, ktorá bola zo dňa na deň hustejšia a lepkavejšia: „Teď učebnice, školy. Teď nařízení o veřejných pracích. Domovní důvěrník, úřední pavučina stále menších kontrolních obvodu, kontrolo soukromého života, četby, pracoviště, nádoby na odpadky, rodinného života. Dneska zmizel člověk, zítra nějaká stará, zaběhnutá instituce." Ako sám píše, nepamätá si okamih, kedy pochopil, že musí Maďarsko opustiť. Ale vedel, že pokiaľ tam ostane, začne aj u neho ten tajuplný proces vymývania mozgu, ktorý je nebezpečnejší než likvidácia vedomia. Nedovolili mu ani slobodne mlčať a nútili ho ku spolupráci, a tak nakoniec v roku 1948 odišiel nadobro a v tej chvíli naozaj a po prvýkrát v živote pocítil strach. Pochopil, že je slobodný a začal sa báť.

Tento článok už začína byť dosť dlhý, a to je tam toho ešte toľko. O znárodňovaní. O maďarskej literatúre. Toľko myšlienok, ktoré by stáli za napísanie. Je to fascinujúci román, jeden z najlepších, ktoré som v poslednej dobe čítala, aj vďaka tomu, že Márai je brilantný rozprávač a vynikajúci pozorovateľ dejín aj ľudí. Tak ešte zopár citátov na záver.

„Já jsem viděl pouze to, že o „národ" nikdo nedbá, protože všichni spěchali, aby dostali očkování proti tyfu a dali si zasklít vytlučená okna."

(Pisatelia oficiálnych textov komunistickej propagandy) „se domnívali, že se maďarský lid osvobodil od nacistického teroru a nyní už je svobodný, aby snášel komunistický teror."

„Liga lidských práv už byla založena, ale o lize lidských povinností nemluvil nikdo."

„Člověk, který přečetl jednu knihu, je vždycky nebezpečný: je to typ, který přistupuje k životním problémům bez vnitřní pružnosti, s předběžnými a strnulými předpoklady."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?