Cesta do pekla literárnej priemernosti je dláždená bestsellermi

Autor: Ivana Krekáňová | 16.3.2011 o 10:40 | Karma článku: 9,31 | Prečítané:  2092x

Bestseller je veľmi populárne dielo, ktorého hlavnou črtou je, že sa fakt dobre predáva, teda sa páči väčšine. To, že bestsellery nemajú tendenciu mať nadpriemernú či nebodaj vynikajúcu akademickú alebo literárnu hodnotu, je dobre známe. Napriek tomu, že sa už objavili snahy vedecky vysvetliť, čo sa bestsellerom stane a čo nie (nejaký chlapík na to údajne vymyslel dokonca fyzikálny vzorec), ostáva to pre vydavateľov z veľkej časti záhadou.

Podľa mňa to zas až taká záhada nie je a ak by sa vydavateľ snažiť rozmýšľať ako úplne priemerný čitateľ - spotrebiteľ, veľmi ľahko by prišiel na to, na čom zarobí a na čom nie. Stačí dať dokopy zopár osvedčených klišé, či už krv a upírov, alebo mafiu, či cicušky a romantiku s bohatým chlapíkom, a hlavne sa nesnažiť obohatiť to nejakou hlbšou myšlienkou. Treba ešte rozlišovať aj to, že dnes sa pod „bestsellerom" zväčša myslí kniha, ktorá má dobrý predaj za určité, zvyčajne dosť krátke, časové obdobie. Knihy, ktorých sa najviac predalo celkovo, sú už o niečom inom a na ne slovom bestseller zväčša nemyslíme. Tam napríklad vedie Charles Dickens a hneď za ním Tolkien.

Najlepšie to viem vysvetliť slovami Arthura Schopenhauera, ktorý napriek tomu, že bol fakt pesimista a evidentne neznášal ženy, mal niekedy celkom dobré nápady, ktoré vedel okrem toho aj veľmi pochopiteľne vysvetliť (čím sa významne odlišuje od väčšiny moderných filozofov, ktorí si myslia, že čím zložitejšie niečo povedia, tým je to hlbšia myšlienka; toto platí aj pre akademické práce, kde čím to vyzerá zložitejšie a nepochopiteľnejšie a čím viac cudzích a dlhých slov to obsahuje, tým dôležitejšie sa to tvári, a pritom som sa veľakrát presvedčila, že ak má niekto čo povedať, vie to povedať jednoducho, ale to už sme niekde inde).  A teda, k veci: čím je niekto duševne vyspelejší, tým jedinečnejšie je jeho vnímanie a tým menej dokáže mať toho spoločného s inými, tým originálnejšie rozmýšľa. Čím je niekto duševne vyspelejší, tým viac má toho sám osebe a nepotrebuje iných, pretože svoju samotu si dokáže zaľudniť vlastnými myšlienkami. Naopak, čím je niekto menej duševne vyspelý, inak povedané, čím je vo svojich myšlienkach povrchnejší, tým viac je tých, s ktorými nájde spoločnú reč, tým viac zapadá do šedého priemeru a nevytŕča z neho žiadnou originálnou myšlienkou.

Zhrnúť by sa to dalo asi tak, že čím väčšiemu počtu ľudí sa niečo páči, tým je to priemernejšie. Bestsellery sa dobre predávajú, páčia sa veľmi veľa ľuďom, to znamená sivému priemeru, čo inak povedané znamená, že v nich nie je nič výnimočné.  A to už vôbec nehovorím o tom, že dnešným bestsellerom na Amazone je 17-dňová diéta... V mojom ponímaní sa bestseller rovná šedý literárny priemer pre masy, aj tu sa však, ako všade, sem-tam objaví svetlučká hodnotná výnimka.

Je pochopiteľné, že veľké vydavateľstvá sa snažia bestsellery vydávať. U nás je to napríklad Ikar (podľa ktorého je najobľúbenejším autorom Táňa Keleová-Vasilková), ktorému sa (podľa môjho osobného názoru, samozrejme) málokedy zadarí vydať niečo s literárnou hodnotou, oproti tomu napríklad Kalligram alebo Európa sa už snažia viac, a vydavateľstvo kníhkupectva Artfórum je už úplne na špici, hoci toho veľmi veľa nevydáva. Žiadnu reklamu tým samozrejme robiť nechcem, kto túžite po bestselleroch, hor sa do Ikaru.  Ja to samozrejme neodsudzujem, cieľom podnikania (je jedno v akej oblasti, takže aj s knihami) je zisk a ak chce vydavateľstvo prežiť, musí si na seba zarobiť, na čom nevidím nič zlé. Artforum má v tomto prípade šťastie, že žije z niečoho iného a nemusí sa snažiť prežiť na tom, čo vydáva. Dá sa to ale robiť aj tak, že k niekoľkým bestsellerom a kuchárkam na kriedovom papieri sa prišmotria dve - tri kvalitné knižky (a už vôbec nehovorím o tom, že mnohé vydavateľstvá sa snažia šetriť aj tam, kde by nemali, napríklad na editoroch, ale to už som opäť niekde inde, o tom som nechcela a okrem toho by to bolo na dlho).

A navyše, slovenské vydania bestsellerov majú ešte aj pridanú hodnotu: absolútne nepochopiteľne otrasné grafické spracovania svojich obálok, ktoré svojim nevkusom už samé načrtávajú umeleckú hodnotu samotnej knihy (stačí sa pozrieť na obálky top najpredávanejších napríklad podľa Martinusu.

Celým týmto nechcem samozrejme nikoho uraziť, nie každý hľadá v knihe aj hodnotu, niekto hľadá len pobavenie alebo nebodaj zabitie času (čo už vôbec nechápem, ale tak proti gustu...).

Tu mi ešte nedá a pridám úryvky zo Schopiho O životnej múdrosti, kto by mal záujem, ale to už nemusíte, samozrejme, to je len tak na okraj, on to vedel tak pekn povedať ;-) Úryvky sú z vydania Belimex z roku 1997.

Lebo čím viac má človek sám osebe, tým menej potrebuje zvonka a tým menej pre neho môžu ostatní znamenať. Preto neobyčajnosť ducha vedie k nedružnosti. Veruže, keby sa kvalita spoločnosti dala nahradiť kvantitou, stálo by za námahu žiť dokonca vo veľkom svete, žiaľ, sto hlupákov pokope ešte nevydá jedného rozumného muža. No kto je opakom rozumného, bude vyhľadávať za každú cenu, len čo mu núdza dovolí vydýchnuť, kratochvíle a spoločnosť a so všetkým sa ľahko uspokojí, neunikajúc pred ničím toľko ako pred sebou samým. Veď v samote, v ktorej každý je odkázaný sám na seba, sa odhalí, čo kto má sám osebe, v nej vzdychá hlupák v purpure pod neodstrániteľnou ťarchou svojej úbohej individuality, no človek vysoko nadaný zaľudní a oživí svojimi myšlienkami aj najpustejšie okolie. Preto je veľmi pravdivý výrok Senecov: omnic stultitia laborat fastidio sui (ep. 9) (Každá hlúposť trpí znechutenosťou zo seba samej.), podobne pravdivý je aj výrok Jesusa Siracha: „Život hlupáka je horší než smrť." Podľa toho vcelku možno povedať, že každý je družný v takej miere, v akej je duševne chudobný a vôbec všedný. Na svete nemáme oveľa viac než voľbu medzi samotou a vulgárnosťou.

Ďalej, ako je najšťastnejšia krajina, ktorá potrebuje málo alebo nepotrebuje nijaký dovoz, tak je aj s človekom, ktorý má v sebe nadostač vnútorného bohatstva a pre svoje pobavenie nepotrebuje zvonka veľa alebo nič, dovoz stojí totiž veľa, spôsobuje závislosť, prináša riziká, vyvoláva mrzutosti, a napokon je predsa len zlou náhradkou za výrobky vlastnej krajiny. Veď od iných, zvonka vôbec nemáme v nijakom smere očakávať veľa. Čím môže byť jeden druhému, to má veľmi úzke hranice: napokon predsa každý zostáva sám, a teda ide o to, čím je kto sám osebe.

Všade vo svete je toho málo, čo možno získať: je plný biedy a bolesti a na tých, čo im unikli, v každom kúte striehne nuda. Navyše vo svete má veľké slovo zloba a hlúposť. Osud je krutý a ľudia sú poľutovaniahodní. V tak ustrojenom svete sa človek, ktorý má veľa sám osebe, podobá jasnej, teplej, veselej izbe na Vianoce uprostred zasneženej a ľadovej decembrovej noci. Teda byť skvelou, bohatou individualitou, a najmä mať veľmi mnoho ducha je nepochybne najšťastnejší údel na Zemi, hocako veľmi by sa azda mohol odlišovať aj od údelu najskvelejšieho.


 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?