Vždy, keď som počula maminy hovoriť, že už sme sa pokakali, my už chodíme na nočník, včera sme grckali a my sa už učíme chodiť, no ale my sa nevieme ešte postaviť a my sme zase hapali, tak som si vždy len ironicky pomyslela, že nó, to je zaujímavé že ste sa obidvaja pokakali a že ani ty nevieš chodiť. A vždy som sa zaprisahávala, že ja teda takto určite nikdy rozprávať nebudem, lebo je to (mierne povedané) infantilné, nelogické a prejavom materskej demencie. Som si myslela. pokračovanie článku
Mladá Gerta Schnirch so svojou šesťmesačnou dcérkou bola len jednou z tisícov Nemcov, ktorých v noci z 30. na 31. mája 1945 vyhnali z Brna pod ozbrojeným dohľadom na dlhý pochod do Pohořelíc. Doteraz nepoznáme presné číslo, koľkí zomreli po ceste, koľkí vyčerpaním v Pohořeliciach, koľkí za hranicami. Koľkých mladí chlapci zo Zbrojovky v zápale krvavého nadšenia umlátili k smrti alebo zastrelili, koľké znásilnili, kde sa im zapáčilo. pokračovanie článku
Etymológia ako taká je zaujímavá sama osebe, a ak ide o slovo, ktoré vzniklo ako novinársky vtip a potom sa prekvapujúco rozšírilo do celého sveta, tak ešte dvojnásobne. Allan Metcalf napísal o príbehu tohto najslávnejšieho slova americkej angličtiny knihu, a ak pochybujete, či si jedno slovíčko zaslúži mať celú knihu, tak áno. OK si to zaslúži. Je to predsa jedno z mála tlačidiel, ktoré nepotrebuje preklad. A je všade, hoci si ho málokedy všimneme. A pritom je to jeden z najčistejších príkladov amerického sna - triumfálny vzostup zo skromného pôvodu. pokračovanie článku
Veľkú Noc neriešime. Veľká Noc pre nás znamená len voľno, ktoré vždy musíme využiť na viacdňový výlet, aj keby neviem čo, a vždy len dúfame, že počasie nám vyjde (a počasie sa na nás väčšinou vykašle a robí si čo chce). pokračovanie článku
Keď je človek mladý, myslí si, že dokáže predvídať to, čo mu vek prinesie; vie si predstaviť ako bude sám, rozvedený, ovdovený; dokáže vidieť deti, ktoré vyrastú a opustia ho, umierajúcich priateľov, dokonca aj blížiacu sa smrť. To všetko je pozeranie sa vpred, do budúcnosti. Čo si však mladý človek väčšinou neuvedomí, je aký je to pocit, keď sa z budúcnosti pozrie späť, na svoju minulosť. pokračovanie článku
Sociálna poisťovňa bola pre mňa vždy synonymom toho najhoršieho byrokratického štátneho molocha, kde moje (nie malé) mesačné odvody padajú ako do čiernej diery a kde pravá ruka nevie, čo robí tá ľavá. pokračovanie článku
No, o tom najkrajší by sa dalo polemizovať (je to už zo svojej podstaty subjektívna kategória), najkrajší je pre mňa, a zatiaľ (z tých, čo som doteraz videla). Ale to, že je to najväčší stredoveký tehlový gotický hrad v Európe, to je fakt. pokračovanie článku
Stali sa knižnou udalosťou minulého roka a popísalo sa o nich toho už viac než dosť (a lepšie než by som to ja vedela), ale nedá mi. Tá útla knižka je úžasná. Musím vás však hneď varovať - nekupujte si ju len preto, že sa o tom hovorí a že je to Julo Satinský. Kúpte si ju, ak radi chodíte na výlety, ak si užívate spanie vonku, opekanie slaninky a na cestách si píšete palubné denníky. Pre vás to bude čisté duševné pohladenie. pokračovanie článku
Schvaľovací proces k príslušnej legislatíve sa už pripravuje a nie je to nič prekvapujúce. Európska únia len vychádza v ústrety prianiu ľudu, takpovediac. Je to demokratický princíp. Prianie väčšiny. Legislatíva je už takmer pripravená a preto Brusel zadal úlohu všetkým členským štátom, aby zaistili jej implementáciu okamžite, keď budú schválené príslušné paragrafy. pokračovanie článku
Z nedostatku inej (užitočnejšej) činnosti som sa nedávno pustila do fotoknihy z nášho roadtripu po Taliansku. Vracali sme sa cez Benátky, a hoci na ne sme veľmi šťastie nemali, pretože bolo zamračené a celé boli nejaké sivé, ostrov Burano sa nám pošťastil v celej kráse večerného slnka. pokračovanie článku
Tieto dve poviedky Josefa Škvoreckého vyšli nedávno po prvýkrát v spoločnom vydaní, pretože, ako sa píše na prebale, nadväzujú na seba časovo aj tematicky. Priznám sa, že pri veľkosti mojej antiknižnice bol Škvorecký doteraz pre mňa najmä synonymom Tankového praporu (zatiaľ jediné, čo som od neho čítala), ale po zhltnutí tejto útlej a veľmi čitateľnej knižočky sa už neviem dočkať jeho ďalších. pokračovanie článku
V máji 2009 sme si urobili trojdňový výletík za krásami Slovenského krasu. Bývali sme priamo v Krásnohorskom Podhradí a hrad Krásna Hôrka sa na nás usmieval od východu do západu slnka. Keď na ňom minulý víkend zhorelo čo sa dalo, ostalo mi z toho všetkého poriadne smutno a tak som si nostalgicky zaspomínala. pokračovanie článku
Umberto Eco, ako sám napísal, si vo svojom najnovšom románe Pražský hřbitov vymyslel len jednu jedinú postavu - tú hlavnú, kapitána Simone Simoniniho, aby na pozadí jeho života vystaval fascinujúcu fresku druhej polovice devätnásteho storočia. Všetky ostatné postavy naozaj existovali, a to vrátane Simoniniho dedka, tajomného autora listu abbému Barruelovi, ktorý znamenal počiatok genézy Protokolov sionských mudrcov. Práve tento jeden z najslávnejších falzifikátov, kde židia otvorene hovoria o svojich plánoch na ovládnutie sveta, fascinoval Eca už dávno (tak ako ho fascinujú falzifikáty vo všeobecnosti a to, ako ovplyvňujú naše historické myslenie) a tak práve prostredníctvom Simoniniho opísal dobu, ktorá mu dala vzniknúť. pokračovanie článku
Bolesť. Noc. Nemôžem sa ani pohnúť. Bolí ma chrbát, krk, nevládzem sa pohnúť tak, aby som si trochu napravila vankúš. Na pravej strane nemocničnej postele záves, za ním ďalšia posteľ, ďalšia pacientka. Na ľavej strane záves, za ním lampička a za stolom sestrička, ktorá má službu. Nado mnou biely strop. To je všetko, čo okolo seba vidím. Bolesť. Noc. pokračovanie článku
Svet po jadrovej katastrofe. Civilizácia, ako ju poznáme, už neexistuje. Po „plamennej potope", ako si túto katastrofu pripomínajú tí, ktorí prežili, prišiel démon (pretože pamätajú si najmä mnísi v kláštoroch) zvaný „Spad" (nikto už nevie, ako ten Spad vlastne vyzeral, ale vedia, že to bol démon). Vitajte vo svete Waltera M. Millera, človeka, ktorý napísal jediný román, a navždy ním zmenil postapokalyptický žáner. A nie len ten. pokračovanie článku
Materstvo a úlohu ženy v domácnosti som nikdy nepovažovala za svoje životné poslanie. Nikdy som nijako zvlášť netúžila po deťoch a najmä som nikdy nechcela byť tou typickou domácou manželkou, ktorá sa každý deň zaoberá tým, čo musí oprať a akú večeru nachystať manželovi. Takýchto typických manželiek, pre ktoré je poobedňajšia prechádzka s kočíkom tou najvzrušujúcejšou udalosťou dňa, mi bolo vždy tak trochu nevedomky ľúto. pokračovanie článku
Sú knihy, o ktorých sa píše veľmi ťažko. Buď sú tak zvláštne či originálne, že je veľmi ťažké ich niekomu sprostredkovať, alebo je v nich toľko zaujímavého, že človek ani nevie, čím začať a čo z toho vybrať. Knihy, z ktorých by ste najradšej citovali každú druhú vetu. Knihy, kde na každej stránke, ktorú náhodne otvoríte, nájdete niečo, čo stojí za to zapamätať si. pokračovanie článku
Z času na čas kupujem pre malého čvirika oblečenie cez internetový bazár. Včera mi poštárka doniesla dva balíčky a nezabudla mi to okoreniť nepríjemnými poznámkami. Urobila mi to aj naposledy, to bolo asi pred dvoma mesiacmi („no, vy mi teda dávate zabrať" precedené cez zuby patrične vyčítavým tónom), ale teraz som mala chuť na ňu nakričať. pokračovanie článku
Cesta je desiaty román Cormaca McCarthyho, ktorý nám predstavuje víziu postapokalyptickej Ameriky. Výnimočný je príbeh v tom, že nie je o samotnej katastrofe, ktorá ostáva neznáma a nepomenovaná, ale o tom, čo sa stalo potom. Príbeh začínajúci bez histórie a kontextu, ktoré voči pohľadu na strašnú stratu a umierajúci svet, kde sa vzduchom vznáša prach a popol, slnko nevidieť, voda je sivá, ohnivé búrky ničia zvyšky lesov a noci sa trasú zemetraseniami, ani nie sú dôležité. pokračovanie článku
Keď som ešte chodila do školy na mojom dvanásťročnom favorite, na ktorom sa pri rýchlosti vyššej ako osemdesiat začínali rozchádzať súčiastky, vyrážala som vždy v sobotu o po piatej ráno a pred Strečnom som vždy šla natankovať (nech má šťavu na zasnežený Šturec). A raz ma takto ráno, za tmy, na tej pumpe zastavili policajti. pokračovanie článku
Dnes som robila poriadky so starými knihami, ktoré sme mali ešte u našich v izbe, v ktorej sme s manželom začali spolu bývať predtým, ako sme sa odsťahovali do vlastného bytu. U našich sme nechali tých kníh obrovské množstvo, niektoré staré, niektoré sme nemali kam dať. Keď som sa v nich dnes začala prehrabovať, okrem iného som tam našla moje tri staré denníky, schované za momentálne už nepoužiteľnými videokazetami a prastarým atlasom československých dejín. pokračovanie článku
Dlho som váhala, či mám o Holdstockovi a jeho fascinujúcom svete mytág napísať. Tým, ktorí svet mytág poznajú, ho opisovať vôbec netreba, a tým, ktorí ho nepoznajú, sa dá opísať len veľmi ťažko. Sú dva kulty fantasy žánru, ktoré sú postavené na legendách, a ani jeden z nich nie je pre deti: prvý je Sapkowského slovanská mytológia v jeho ságe o Zaklínačovi, a druhým je Robert Holdstock a jeho mytágový cyklus postavený predovšetkým na anglosaskej mytológii, ale v konečnom dôsledku na mytológii ako takej. Jung by z neho mal radosť. pokračovanie článku
Nassim Nicholas Taleb má na začiatku svojej knihy Čierna labuť zaujímavú pasáž o vyše tridsaťtisícovej zbierke kníh Umberta Eca a o tom, akú hodnotu majú neprečítané knihy oproti tým prečítaným. pokračovanie článku
alebo HHhH, skratka ktorú si vybral ako názov svojej knihy francúzsky spisovateľ Laurent Binet. K opisu historickej udalosti sa dá pristupovať dvoma spôsobmi - buď napíšeme historický román, prešpikovaný viac menej vymyslenými dialógmi či poetickými opismi rôznych situácií, ktoré môžu, ale nemusia byť úplne pravdivé (to platí najmä pre dialógy, ktoré sa tak často vkladajú do úst historických postáv); alebo napíšeme historickú literatúru faktu, kde sa pevne pridržiavame suchopárnych faktov. Laurent Binet však použil spôsob tretí, a možno aj preto dostal v roku 2010 za HHhH Goncourtovu cenu za najlepšiu románovú prvotinu. pokračovanie článku
Je to asi tá najznámejšia latinská fráza, ktorá sa preslávila vďaka komiksovému príbehu. Je to prvá veta uvedená na prebale legendárnych Strážcov, a dokonale vystihuje základnú myšlienku príbehu. Jej autorstvo sa pripisuje rímskemu básnikovi Juvenalovi a doslova znamená "Kto bude strážiť strážcov samotných?", ale častejšie je známa ako "Who watches the watchmen?" teda „kto stráži strážcov?" a často sa používa v súvislosti s politickou korupciou. Aké aktuálne, hm? pokračovanie článku
Poviedkovú zbierku Dana Simmonsa „Modlitby ke zlomeným kamenům", ktorá vyšla v českom preklade v roku 1997, je ťažké zaradiť len do jedného určitého žánru (a nedajte sa pomýliť jej čisto fantazijnou obálkou). Je to aj sf&f, ale nie len. Je to aj horor, ale aj vynikajúco napísané drámy s maličkou troškou fantázie (napríklad o autistickom chlapcovi s až príliš silnou mysľou, či o učiteľovi, ktorý rád rozprával príbehy).
pokračovanie článku
O legendárnom úteku bratov Mašínovcov a ich troch kamarátov cez východné Nemecko do západného sektoru Berlína v roku 1953 sa toho popísalo už mnoho, pozitívneho aj negatívneho, z historického aj ľudského hľadiska. Kniha „Odkaz" dcéry Josefa Mašína, Barbary Masin, s podtitulkom „Pravdivý příběh bratří Mašínů", je však výnimočná hneď z niekoľkých hľadísk. Prvým je šírka jej záberu - začína rozprávaním o živote generála Josefa Mašína, ktorého popravili nacisti a končí až takmer v súčasnosti. Ďalším je jej faktografická a historická hodnota - obsahuje napríklad množstvo fotografií zo súkromných archívov. A nakoniec je to jej vynikajúce beletristické podanie, pri ktorom až mrazí, hoci Barbara Masin nie je spisovateľka. pokračovanie článku
A kde je okrem iného dokonca aj budhistická stúpa. Balaton. Upršaný Balaton. Hoci sme tam prišli s úmyslom predĺženého víkendu, ktorý sa mal niesť v znamení letného vorvanieho váľania sa na pláži pri rákosí plytkých (a teplých) balatonských vôd, studené a mokré počasie nás prinútilo vymyslieť alternatívny plán spoznávania oblasti juhozápadného Balatonu a sčasti aj susedného regiónu údolia rieky Zaly. pokračovanie článku
Keď vám bude niekto vtĺkať do hlavy, že aká je tehotenstvo (ďalej len ako „vorvaní stav" prípadne iné variácie so slovom „vorvaň", väčšinou adjektívneho charakteru) záťaž pre organizmus, neverte. Čo tam po nejakých opuchnutých nohách alebo takmer nemožnom otočení sa v posteli. Alebo že mám na výber z dvoch vorvaních nohavíc, pričom môj šatník smutne zapadá prachom. Alebo keď si veľmi nepredvídavo sadnem vo vani a zistím, že so vstávaním to už bude horšie. Teda že ma niekto musí zdvihnúť. Čistý vorvaň. A ešte vo vani. pokračovanie článku
Už ste to určite počuli aj vy. Trebalo sa tam ísť pozrieť, netrebalo nič meniť, trebalo by sa nad tým zamyslieť...Málokedy sa nad tým v hovorenej reči pozastavíme, ale už ste si niekedy uvedomili ako vyzerá taký infinitív slova „trebalo"? pokračovanie článku
Iréne Némirovsky, francúzska spisovateľka pôvodom z Ukrajiny, sa v roku 1941 rozhodla napísať román, ktorý by dokázal vystihnúť celý rozsah a atmosféru ľudských osudov v nacistami okupovanom Francúzsku. Jej magnum opus sa mal skladať z piatich častí. Do roku 1942, kedy skončila v Osvienčime, sa jej podarilo napísať len prvé dve. Tie sa dostali do rúk vydavateľa až o celých šesťdesiatpäť rokov neskôr. pokračovanie článku
Tak trochu s oneskorením, ale predsa. Tri dni v Paríži, to je tak žalostne málo. Tak málo na spoznávanie všetkých jeho krásnych zákutí. Ani mesiac by nestačil. Kto tam bol, tak to dobre vie. Mesto, ktoré ma vždy niečím prekvapí. A ešte keď chce toho človek vidieť čo najviac a aj si tú atmosféru vychutnať. Od rušných uličiek Montmartru a kaviarne, kde pracovala Amélia, až po staré francúzske romány, ktoré sa predávajú na nábreží Seiny a Panteón osvetlený zapadajúcim slnkom či našu Rue Presbourg blízko Víťazného oblúka a kníhkupectvo, kde si chodil posedieť aj Hemingway. A Paríž je v máji tak neskutočne príťažlivý. pokračovanie článku
Prekladateľka. Môj synček je najkrajší čvirik na svete. Na fb ma majte radi. Áno, stále snívam o Zafónovom Cintoríne zabudnutých kníh (ale som na najlepšej ceste spraviť si ho zo svojho bytu).
existenz.iseznam.cz
