Nassim Nicholas Taleb má na začiatku svojej knihy Čierna labuť zaujímavú pasáž o vyše tridsaťtisícovej zbierke kníh Umberta Eca a o tom, akú hodnotu majú neprečítané knihy oproti tým prečítaným. pokračovanie článku
alebo HHhH, skratka ktorú si vybral ako názov svojej knihy francúzsky spisovateľ Laurent Binet. K opisu historickej udalosti sa dá pristupovať dvoma spôsobmi - buď napíšeme historický román, prešpikovaný viac menej vymyslenými dialógmi či poetickými opismi rôznych situácií, ktoré môžu, ale nemusia byť úplne pravdivé (to platí najmä pre dialógy, ktoré sa tak často vkladajú do úst historických postáv); alebo napíšeme historickú literatúru faktu, kde sa pevne pridržiavame suchopárnych faktov. Laurent Binet však použil spôsob tretí, a možno aj preto dostal v roku 2010 za HHhH Goncourtovu cenu za najlepšiu románovú prvotinu. pokračovanie článku
Je to asi tá najznámejšia latinská fráza, ktorá sa preslávila vďaka komiksovému príbehu. Je to prvá veta uvedená na prebale legendárnych Strážcov, a dokonale vystihuje základnú myšlienku príbehu. Jej autorstvo sa pripisuje rímskemu básnikovi Juvenalovi a doslova znamená "Kto bude strážiť strážcov samotných?", ale častejšie je známa ako "Who watches the watchmen?" teda „kto stráži strážcov?" a často sa používa v súvislosti s politickou korupciou. Aké aktuálne, hm? pokračovanie článku
Poviedkovú zbierku Dana Simmonsa „Modlitby ke zlomeným kamenům", ktorá vyšla v českom preklade v roku 1997, je ťažké zaradiť len do jedného určitého žánru (a nedajte sa pomýliť jej čisto fantazijnou obálkou). Je to aj sf&f, ale nie len. Je to aj horor, ale aj vynikajúco napísané drámy s maličkou troškou fantázie (napríklad o autistickom chlapcovi s až príliš silnou mysľou, či o učiteľovi, ktorý rád rozprával príbehy).
pokračovanie článku
O legendárnom úteku bratov Mašínovcov a ich troch kamarátov cez východné Nemecko do západného sektoru Berlína v roku 1953 sa toho popísalo už mnoho, pozitívneho aj negatívneho, z historického aj ľudského hľadiska. Kniha „Odkaz" dcéry Josefa Mašína, Barbary Masin, s podtitulkom „Pravdivý příběh bratří Mašínů", je však výnimočná hneď z niekoľkých hľadísk. Prvým je šírka jej záberu - začína rozprávaním o živote generála Josefa Mašína, ktorého popravili nacisti a končí až takmer v súčasnosti. Ďalším je jej faktografická a historická hodnota - obsahuje napríklad množstvo fotografií zo súkromných archívov. A nakoniec je to jej vynikajúce beletristické podanie, pri ktorom až mrazí, hoci Barbara Masin nie je spisovateľka. pokračovanie článku
A kde je okrem iného dokonca aj budhistická stúpa. Balaton. Upršaný Balaton. Hoci sme tam prišli s úmyslom predĺženého víkendu, ktorý sa mal niesť v znamení letného vorvanieho váľania sa na pláži pri rákosí plytkých (a teplých) balatonských vôd, studené a mokré počasie nás prinútilo vymyslieť alternatívny plán spoznávania oblasti juhozápadného Balatonu a sčasti aj susedného regiónu údolia rieky Zaly. pokračovanie článku
Keď vám bude niekto vtĺkať do hlavy, že aká je tehotenstvo (ďalej len ako „vorvaní stav" prípadne iné variácie so slovom „vorvaň", väčšinou adjektívneho charakteru) záťaž pre organizmus, neverte. Čo tam po nejakých opuchnutých nohách alebo takmer nemožnom otočení sa v posteli. Alebo že mám na výber z dvoch vorvaních nohavíc, pričom môj šatník smutne zapadá prachom. Alebo keď si veľmi nepredvídavo sadnem vo vani a zistím, že so vstávaním to už bude horšie. Teda že ma niekto musí zdvihnúť. Čistý vorvaň. A ešte vo vani. pokračovanie článku
Už ste to určite počuli aj vy. Trebalo sa tam ísť pozrieť, netrebalo nič meniť, trebalo by sa nad tým zamyslieť...Málokedy sa nad tým v hovorenej reči pozastavíme, ale už ste si niekedy uvedomili ako vyzerá taký infinitív slova „trebalo"? pokračovanie článku
Iréne Némirovsky, francúzska spisovateľka pôvodom z Ukrajiny, sa v roku 1941 rozhodla napísať román, ktorý by dokázal vystihnúť celý rozsah a atmosféru ľudských osudov v nacistami okupovanom Francúzsku. Jej magnum opus sa mal skladať z piatich častí. Do roku 1942, kedy skončila v Osvienčime, sa jej podarilo napísať len prvé dve. Tie sa dostali do rúk vydavateľa až o celých šesťdesiatpäť rokov neskôr. pokračovanie článku
Tak trochu s oneskorením, ale predsa. Tri dni v Paríži, to je tak žalostne málo. Tak málo na spoznávanie všetkých jeho krásnych zákutí. Ani mesiac by nestačil. Kto tam bol, tak to dobre vie. Mesto, ktoré ma vždy niečím prekvapí. A ešte keď chce toho človek vidieť čo najviac a aj si tú atmosféru vychutnať. Od rušných uličiek Montmartru a kaviarne, kde pracovala Amélia, až po staré francúzske romány, ktoré sa predávajú na nábreží Seiny a Panteón osvetlený zapadajúcim slnkom či našu Rue Presbourg blízko Víťazného oblúka a kníhkupectvo, kde si chodil posedieť aj Hemingway. A Paríž je v máji tak neskutočne príťažlivý. pokračovanie článku
Kniha Three Cups of Tea je vďaka jej českému prekladu dobre známa aj u nás. Inšpiratívny príbeh amerického horolezca Grega Mortensona, ktorý sa po neúspešnom pokuse zdolať v roku 1993 vrchol K2 ocitol sám a bez pomoci v pakistanskom pohorí Karakoram a pred smrťou ho zachránili obyvatelia maličkej dedinky Korphe, dojal už mnohých. Mortenson z vďaky sľúbil Hadži Alimu, starešinovi dediny, že sa vráti a postaví pre ich deti školu. pokračovanie článku
Dnes som si trochu nostalgicky zaspomínala na náš predminuloročný roadtrip po Taliansku, ktorý sme zakončili v sextenských Dolomitoch, v kempe Alla Baita pri jazere Misurina a prechádzkou okolo Tre Cime di Lavaredo, pre mňa jednej z najfantastickejších skalných formácií, aké som zatiaľ videla. pokračovanie článku
Verní tradícii veľkonočného cestovania (štyri dni voľna by bol predsa hriech nevyužiť) sme sa tentoraz vybrali len toť k susedom, do Budapešti. Do mesta Petöfiho aj Liszta, mesta, kde čapujú Krušovice aj Staropramen, kde nájdete v tureckom bistre jedlo Hummusz za 550 forintov, mesta plného zelene aj áut, mesta, kde je kúsok berlínskeho múru aj pamätník železnej opony a kde sochy pripomínajú germánske legendy, mesta, kde si na tričku kúpite Attilu Húna a kde je na hrade busta Bélu Lugošiho a v jednom parčíku strom olepený fotkami Michaela Jacksona... pokračovanie článku
Prestavujeme rodičovský dom a v jednej izbe sme museli spevniť priečku. Táto úloha si medziiným vyžiadala odstránenie staručkého koberca, ktorý izbu vypĺňal už vyše dvadsať rokov. Keď sme však začali koberec rolovať, našli sme pod ním noviny z roku 1989, ktorých toto uloženie na prazvláštnom mieste malo pôvodne plniť funkciu, aby sa koberec neprilepil k parketám. Výsledok bol po dvadsiatich rokoch zaujímavý - namiesto koberca sa k parketám prilepili noviny. A aké to noviny! pokračovanie článku
Juro Lörinc nás dnes namotal na jeden obsiahly knižný dotazník, ktorého vyplnenie už stihol aj Paľo Šatko a ja som si to samozrejme nemohla nechať ujsť. Tu sú moje odpovede. pokračovanie článku
Bestseller je veľmi populárne dielo, ktorého hlavnou črtou je, že sa fakt dobre predáva, teda sa páči väčšine. To, že bestsellery nemajú tendenciu mať nadpriemernú či nebodaj vynikajúcu akademickú alebo literárnu hodnotu, je dobre známe. Napriek tomu, že sa už objavili snahy vedecky vysvetliť, čo sa bestsellerom stane a čo nie (nejaký chlapík na to údajne vymyslel dokonca fyzikálny vzorec), ostáva to pre vydavateľov z veľkej časti záhadou. pokračovanie článku
V sobotu 26. februára sa v správach objavila krátka správička, že významný český spisovateľ Arnošt Lustig, autor takmer jedinej látky a jediného motívu, zomrel vo veku 84 rokov. Lustig prežil terezínske geto a dva koncentračné tábory, Osvienčim a Buchenwald. V apríli 1945 akoby zázrakom utiekol z transportu smrti z Buchenwaldu do Dachau a až do konca vojny sa ukrýval v Prahe. Počas druhej svetovej vojny prišiel takmer o celú svoju rodinu a tak nie je vôbec prekvapujúce, že práve tematika židovstva a holokaustu tvorí základ jeho diela. pokračovanie článku
Priznám sa, ja som japonskú animáciu nikdy veľmi nemusela. Vždy sa mi zdala byť neprepracovaná, naivná, smiešna, infantilná. Ale potom ma manžel prehovoril, aby som si pozrela film Zámok v oblakoch, ktorý natočil japonský Walt Disney, geniálny majster japonského anime, ktorý už prekročil prah sedemdesiatky, Hayao Miyazaki. A neľutujem. Tá nádherná nepolapiteľná krása toho príbehu (aj jeho spracovania) ma uchvátila. pokračovanie článku
Možno ste už o ňom počuli. Teraz v januári mal premiéru film Nickyho rodina z dielne dokumentaristu Mateja Mináča. Nebolo to však jediné dielo o tomto výnimočnom mužovi. Matej Mináč o ňom natočil pred takmer desiatimi rokmi film Nicholas Winton - Sila ľudskosti a neskôr vydal knihu s názvom Lotéria života Nicholasa Wintona, ktorá je nielen o jeho príbehu, ale aj o príbehu filmu a o mnohých príbehoch rodín detí, ktoré sir Nicholas Winton v roku 1939 zachránil z predvojnového Československa. pokračovanie článku
Skladbu Alabama Song, známu aj ako Whisky Bar alebo Moon over Alabama, napísal dramatik Bertolt Brecht a zhudobnil ju Kurt Weill. Má prvky foxtrotu a blues a neskôr ju naspievali aj Jim Morrison či David Bowie. Gilles Leroy si nevybral názov tejto skladby pre svoj román náhodou. Vystihuje Zeldu, múzu džezového veku, južanskú krásku, „southern belle" poručíka F.S. Fitzgeralda, a jej Alabamu. pokračovanie článku
Je rok 2081 a všetci sú si konečne rovní. Nikto nie je krajší než ktokoľvek iný. Nikto nie je múdrejší než ktokoľvek iný. Za nami sú doby temna, kedy každý súperil s každým. A aby na to nikto nezabudol, rovnosť stráži Generálny vymeriavateľ hendikepov. Si pekný? Nasadíme ti masku, vyholíme obočie, zašpiníme zuby. Si inteligentný? Vložíme ti do ucha mentálny hendikep, ktorý ti bude ostrými zvukmi v pravidelných intervaloch rušiť myšlienky. pokračovanie článku
Paul Rusesabagina, obyčajný muž. Vypracoval sa až na riaditeľa hotela Mille Collines v Kigali, hlavnom meste Rwandy. Nikdy nechcel byť viac, ani menej, len riaditeľom hotela. Každé ráno zdravil svojich susedov, staral sa o chod hotela a čítal noviny. Až jedného dňa vyšiel ráno na ulicu pred svoj dom, kde uvidel suseda, svojho známeho, príjemného človeka, ktorý rád žartoval a vedel to s deťmi, ako stojí na ulici so šialeným pohľadom v očiach a zakrvavenou mačetou v ruke. pokračovanie článku
Meandre Váhu sa zvíjali v objatí mrazivej hmly, vetvičky na stromoch iskrili bielym chladom a stromy samotné sa zrkadlili v zamrznutých zátočinách. Opustené, holé polia, krákajúce vrany, sem-tam dravec sediaci na elektrickom vedení a mlčky pozorujúci cestu. Pomaly sa stmievalo, a my sme v aute počúvali, ako nám Dado Nagy začína svojím sugestívnym hlasom rozprávať príbeh o spaľujúcej moci lásky. pokračovanie článku
...a ja mám knihy. Milujem ich. Tú vôňu čerstvo vytlačenej a prvýkrát listovanej knihy. Tú vôňu starých obchytaných kníh s popraskanými väzbami a prachom z antikvariátu. Ten pocit, keď večer zaspávam v iných svetoch a iných časoch, hoci stále v rovnakej izbe. pokračovanie článku
...starých horárov kedysi učili, že strom je živý tvor a tak sa k nemu aj treba správať. To sa dočítate na úvodnej stránke štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, a vôbec to nie je zlý úvod. Niežeby som pociťovala potrebu obhajovať akýkoľvek štátny podnik, a o štátnych lesoch toho väčšinou veľa dobrého nepočuť, to sú len samé tony zmiznutého dreva či výruby nenahraditeľných biotopov, ale pre bežných ľudí poskytujú jednu úžasnú službu - lesoturistiku. pokračovanie článku
Naša posledná zastávka na dvojtýždňovom treku je Tengboche (na niektorých mapách Thyangboche), ktoré leží vo výške 3680 metrov, takže skoro tak vysoko ako Phortse, čo znamená, že vzdušnou čiarou by to bola ťažká pohodička. Bola by. Musíme však zísť až dole k rieke a potom vystúpať zase hore, čo trvá asi štyri hodiny. Kým sme zišli dole, slnečné farebné ráno v Phortse ostalo len peknou spomienkou. pokračovanie článku
Ak by ste náhodou nevedeli čo s voľným časom počas týchto zahmlených a upršaných/zasnežených sivých dní, skúste sa vyblázniť na fotoknihe. Niet krajšieho spôsobu (aspoň ja som zatiaľ na lepší neprišla), ako tvorivo spracovať svoje spomienky. A navyše do vlastnej knihy. Už mám doma dve a môžem povedať, že to vyzerá stokrát lepšie ako fotky vyvolané a založené v albume (ja som totiž ešte z tých, ktorým chýba, keď nemajú fotky vyvolané). pokračovanie článku
Vyrážame ako vždy okolo ôsmej ráno a lúčime sa s našim himalájskym rajom pod slnkom. Hladina jazera Dudh Pokhari je hladká ako zrkadlo, obloha čistučko modrá, len na vrchole Cho Oyu vidno, ako tam fučí vietor. Domčeky Gokya sú tiché, z komínov stúpa dym a naokolo sa pasú jaky. Na vrchole hrebienka nad Gokyom, za ktorým sa rozprestiera ľadovec Ngozumba, stretávame skupinku Slovákov, ktorí tiež smerujú na ľadovec a ďalej do priesmyku Cho La Pass. My, štyria kriplíci, si také vysoké ciele nekladieme (a, samozrejme, všetci sa blahosklonne tvária, že sa obetujú kvôli mne, kvetinke). pokračovanie článku
Tak. Máme tu 42 miliónov upírov, ale na začiatku je samozrejme istý Good Guy, nevinný profesor, ktorý sa vydáva na expedíciu do bolívijského pralesa hľadať neznámy vírus, ktorým chce ako správny pacifista spasiť celé ľudstvo. To však zistí Bad Guy zo supertajnej sekcie americkej armády, ktorá v supertajnom zariadení spúšťa supertajný projekt, ktorého cieľom je vytvoriť supertajného supervojaka. Pomocou toho vírusu. No môže toto dopadnúť dobre? V Croninovom románe, ktorý sa poslušne odvíja podľa klasických crichtonovsko - kingovských klišé, sa niečo samozrejme pokazí a zlý vírus začne meniť ľudí na fosforeskujúce krvilačné beštie so špeciálnou chuťou na ľudskú krv. Aha, skoro by som zabudla. Jediná nádej na spásu ľudstva je malé, zjavne nesmrteľné dievčatko. Ako inak. pokračovanie článku
Po včerajšom relatívne teplom a nádhernom slnečnom dni sme sa dnes zobudili do zasneženého rána, plánované dobýjanie Gokyo Ri sa samozrejme nekoná, takže s nekonečnou úľavou hneď zaliezame naspäť do spacákov (hurá, konečne nemusíme vstávať skoro ráno) a spíme ďalej, čo vyhovuje každému, ale mne po včerajšom záchvate výškovej choroby asi najviac. Sneží celý deň, akoby sme sa preniesli do úplne iného ročného obdobia. pokračovanie článku
Na malom pacifickom ostrovčeku menom San Piedro spolu desaťročia nažívali americkí rybári a japonskí prisťahovalci v relatívne pokojných susedských vzťahoch, až kým neprišiel Pearl Harbor a pokojný svet občianskeho spolunažívania sa zmenil na nočnú moru paranoje. Vojna síce skončila a prešlo ďalšie desaťročie, ale na minulosť a jej krivdy sa len tak ľahko nezabúda, a tak keď sa nájde miestny rybár mŕtvy na mori, obyvatelia ostrova, vedení rasovými predsudkami, až s prílišnou ľahkosťou obvinia svojho japonského suseda. pokračovanie článku
Už dopredu sme vedeli, že Gokyo je krásne miesto. Vedeli sme, že sa tam okolité štíty zrkadlia na hladine piatich priezračne zelených jazier. Vedeli sme, že odtiaľ vidieť Cho Oyu, „tyrkysovú bohyňu", šiestu najvyššiu horu sveta; vedeli sme, že sa tadiaľ ide do jej základného tábora. Vedeli sme, že hneď za dedinkou Gokyo, ktorá leží na brehu tretieho jazera, sa vinie moréna ľadovca Ngozumba. To všetko sme vedeli, ostatne preto sme sa rozhodli, že na trek pôjdeme práve tam. Nič z toho nás však nepripravilo na to, čo sme tam uvideli a zažili. pokračovanie článku
Prekladateľka. Už aj úradná. Nie, nie som na fejsbúku. Áno, stále snívam o Zafónovom Cintoríne zabudnutých kníh (ale som na najlepšej ceste spraviť si ho zo svojho bytu).
existenz.iseznam.cz
